Karanténa nás „uväznila“ doma. Trávim 24 hodín denne so svojím mužom a dvoma deťmi. Obaja pracujeme z domu. Sústrediť sa na prácu a popri tom udržať pod kontrolou dvoch školákov, učiť sa s nimi, variť a udržiavať v chode domácnosť a všetkých pri zdravom rozume, je pre mňa poriadna výzva. Občas sa to u nás mení na bitku o počítače, keďže deti majú vyučovanie online a my s mužom potrebujeme tiež pracovať. Musím sa však priznať, že deti zvládam oveľa lepšie ako muža…

Žerieme sa zaživa

Keď bolo všetko v normále a „po starom“ videli sme sa len pár hodín denne. Večer sme sa venovali deťom, uložili sme ich spať, pozreli sme si spolu film, prípadne dorábali prácu a ráno sme sa opäť rozlúčili. Tešili sme sa na spoločné víkendy a výlety. Teraz mám pocit, že sa už z ničoho nevieme tešiť a žerieme sa zaživa. Muž to zo začiatku ešte celkom zvládal a držal sa, ale teraz začal byť nervózny. Bojí sa, či si udrží prácu a príjem. Akoby do popredia vystúpili všetky jeho najhoršie vlastnosti. Predtým deti veľmi nevychovával, teraz ich v kuse okrikuje. Necháva po sebe bordel, kam sa pohne, je strašne náladový, zo všetkého ma obviňuje – pomaly mám pocit, akoby som za ten koronavírus mohla ja. Keď pracuje, trieska do zúrivo do klávesnice, potom sa postaví od počítača a spýta sa: „Čo budeme jesť?“ Keď som ho prosila o pomoc v domácnosti, povedal mi, že on sa musí zamerať najmä na príjem do rodiny, aby sme mali z čoho žiť a týmto ho nemám zaťažovať.