Prvý kontakt s utečencami z Ukrajiny si pamätá úplne presne, pretože v ten večer, keď vypukla vojna, šiel pozrieť na hranicu. V dedine si všimol postávať mamičky s deťmi a postupne ich zvážal na faru. „Bol som oblečený ako kňaz, dôverovali mi. No časom ich už bolo tak veľa, že som poprosil pána starostu, či mi otvorí obecný úrad. Hneď nato som šiel nakúpiť nejaké potraviny, doma sme nemali pre toľko ľudí. Začali sme chystať jedlo i variť čaj a kávu. Pomedzi to som odviezol na hranicu rybársky stolík, kde som vyložil vodu, deky a aspoň nejaké keksy. Do večera z toho boli veľkokapacitné stany,“ spomína na začiatky.
Nečakali takú pomoc
U neho na fare vznikli štyri veľkokapacitné stany a pristavili jeden veľký krytý kontajner. „Našiel som spoľahlivého prepravcu, ktorý vozí potrebné veci aj do Užhorodu, do nášho kňazského seminára, a tam sa to spoľahlivo prerozdeľuje ďalej.“ Otec František zároveň vraví, že o pár dní už na hranici ponúkali hygienické potreby, jedlo, kávu, čaj a nabaľovali ľuďom to, čo potrebovali. „Postupne prichádzali ďalšie organizácie a dobrovoľníci, ktorých bolo veľa a z celej Európy. Česi, Slováci, Nemci. Títo ľudia triedili tovar, bola to doslova pracovná linka. Robili potravinové a hygienické balíčky.“
