TOTO zažil otec František Engel na ukrajinských hraniciach! Budú sa vám tlačiť do očí slzy…

Prvý kontakt s utečencami z Ukrajiny si pamätá úplne presne, pretože v ten večer, keď vypukla vojna, šiel pozrieť na hranicu. V dedine si všimol postávať mamičky s deťmi a postupne ich zvážal na faru. „Bol som oblečený ako kňaz, dôverovali mi. No časom ich už bolo tak veľa, že som poprosil pána starostu, či mi otvorí obecný úrad. Hneď nato som šiel nakúpiť nejaké potraviny, doma sme nemali pre toľko ľudí. Začali sme chystať jedlo i variť čaj a kávu. Pomedzi to som odviezol na hranicu rybársky stolík, kde som vyložil vodu, deky a aspoň nejaké keksy. Do večera z toho boli veľkokapacitné stany,“ spomína na začiatky.

U neho na fare vznikli štyri veľkokapacitné stany a pristavili jeden veľký krytý kontajner. „Našiel som spoľahlivého prepravcu, ktorý vozí potrebné veci aj do Užhorodu, do nášho kňazského seminára, a tam sa to spoľahlivo prerozdeľuje ďalej.“ Otec František zároveň vraví, že o pár dní už na hranici ponúkali hygienické potreby, jedlo, kávu, čaj a nabaľovali ľuďom to, čo potrebovali. „Postupne prichádzali ďalšie organizácie a dobrovoľníci, ktorých bolo veľa a z celej Európy. Česi, Slováci, Nemci. Títo ľudia triedili tovar, bola to doslova pracovná linka. Robili potravinové a hygienické balíčky.“

Spomína, že bolo aj pár úsmevných chvíľ. „Prišli ateisti s otázkou, či nám môžu pomôcť. Odvetil som, že základom je, že majú dobré srdce.“ Sám vraví, že na jednej strane vojna na Ukrajine priniesla kopu zla a smútku, ale tí dobrí ľudia, ktorí prišli pomôcť, to kompenzovali. „Samotní Ukrajinci mi neraz povedali, že sú prekvapení, lebo nečakali až takúto solidaritu z našej strany. Robíme to z kresťanského presvedčenia a je to veľká moc, lebo ľudia cítia, že to robíme z lásky k človeku, nie z vypočítavosti.“

Na začiatku sa objavovali aj ľudia, ktorí nemali čisté úmysly. „Chodili napríklad dodávky, ktoré ponúkali odvoz do Popradu či Košíc za 200 eur. Neskôr sa už kontrolovali autá a začala sa viesť evidencia. Pretože našou úlohou nie je len pomáhať, ale aj chrániť. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí sa chcú priživovať na nešťastí iných.“ Otec František vysvetľuje, že sa utvorili koridory podľa toho, kam mali utečenci namierené. Niektorí prechádzali cez Slovensko, iní išli do Košíc na železničnú stanicu, kam ich autobusy z Vyšného Nemeckého zvážali. Potom boli takí, ktorí mali namierené do michalovského centra. Ďalšou skupinou boli tí, ktorí čakali na príbuzných a priateľov. Takých odkláňali do susednej dediny. Úloh, ktoré gréckokatolícky kňaz zastával, bolo viacero. „Nielen duchovná, ale aj koordinačná, dobrovoľnícka a, samozrejme, všetky sa skĺbili,“ hovorí úprimne.

Otec František vraví, že boli dni, keď mal aj tisíc telefonátov. „Každý chcel pomáhať, ale aj tá pomoc musí byť koordinovaná. Ľudia totiž často priniesli aj nepotrebné veci, ktorých sa chceli zbaviť. Aj to sme časom museli odstrániť. Začali sme vopred ohlasovať, čo treba. A teraz, keď je poriadok, lepšie sa pomoc organizuje a uskutočňuje. Veľmi si dávam záležať na tom, aby boli finančné prostriedky odoslané presne tam, kam treba. Taktiež nám veľmi pomohli kočíky a nosiče, pretože prišlo veľa žien, ktoré ešte neboli ani poriadne zotavené po pôrode, s maličkými bábätkami. Aktuálne potrebujeme najmä potraviny,“ vysvetľuje.

Kňaz mi vysvetľuje, že prvé dni sa na fare dokonca ručne prekladali kamióny, ale nedalo sa to tak robiť dlhodobo. „V Sobranciach je sklad pod naším chrámom, potom sa to tam vyskladňovalo a naskladňovalo už na paletách a pomocou vysokozdvižných vozíkov.“ Otec František nezabúdal ani na dobrovoľníkov. „Aj im treba dať najesť, napiť a zabezpečiť prístrešie. Zároveň za mnou prichádzalo veľa veriacich, ktorí ma prosili o požehnanie, vyspovedanie alebo sa potrebovali porozprávať. Mal som prípad, keď pani dostala mŕtvicu a rodina ma prosila, či ju môžem zaopatriť, čo som urobil. Pani prežila. Iný kňaz mi rozprával, že dal žene rozhrešenie a ona zomrela. To, čo prežívajú, je tlak a stres. Psychický aj fyzický.“

Tlak cítia aj ako dobrovoľníci. „Keď vidíte, ako v mrazivej noci matka vyzlieka svoj teplý sveter a oblieka ho dieťatku, to otrasie i silným chlapom. Sám som otec malých detí,“ hovorí so smútkom v hlase. Bežne zažíva „šichtu“, ktorá trvá aj 18 či 20 hodín. Mnohé zážitky a obrazy matiek utekajúcich pred vojnou s deťmi v náručí, minimom peňazí a jednou igelitkou mu navždy ostanú v pamäti. „Chceme pomáhať a prinášať svetlo do tmy, no ony sú hrdinky. Jedna pani prešla cez hranicu a vravela, že už cíti pokoj. Do toho jej zazvonil mobil so správou, že jej manžela zastrelili. Vidíte plačúce matky bez mužov a deti bez otcov, všetok svoj doterajší život majú zbalený v jednej taške.“ Otec František nezabúda spomenúť, že mnohí dobrí ľudia posielali peniaze na transparentný účet. „Prišla za mnou jedna mamička a jej celý majetok činil 180 eur. Chcela zameniť ich peniaze za eurá. Povedal som si, že to tak nemôžem nechať. Dal som jej 400 eur a ona sa hneď ohradila, že mám asi zlý kurz. No ja som jej povedal, že mám dobrý kurz, Boží kurz.“

Ako kňaz vníma aj dobro, ktoré sa v tejto ťažkej situácii koná. „Zažili sme veľa ,malých‘ zázrakov obrátených sŕdc. Niektorí ľudia prišli na hranice točiť videá, aby ich zavesili na sociálne siete. Po hodine odložili telefóny a začali nám pomáhať. My ťaháme mnohé týž­dne a už sme vyčerpaní. Dolieha na nás ťažoba toho, čo vidíme. Vždy sa však nájdu ľudia, ktorí povedia, načo pomáhať, aj s tým sa stretávam. I keď ma to na chvíľku rozosmutní, netreba sa nechať odradiť. Som veľmi vďačný za každú pomoc všetkým dobrým ľuďom. Stretávame sa tu rôzne vierovyznania i neveriaci, ale vzniká tu jedna veľká spoločná cirkev na ľudskej báze. Najskôr treba byť človekom. Aj keď je problém, všetko sa dá vyriešiť a odkomunikovať. Ján Pavol II. počas návštevy našej krajiny povedal, že Slovensko ešte zohrá v Európe veľkú rolu. Teraz ten čas nastal a ukázala sa obrovská dobrosrdečnosť našich ľudí. Aj nás táto situácia niečo učí a istým spôsobom posúva dopredu,“ dokončuje otec František.