Tragický osud dcér Miloša Kopeckého: Prvá spáchala samovraždu, druhá skončila na psychiatrii

Ďalšie komplikácie prichádzali s jeho nespočetnými mileneckými avantúrami, ktoré tiež na pohode v domácnosti nepridali. Unikátne svedectvo nájdeme v archívnom rozhovore pre Aha!, kedy úplne výnimočne o otcovi prehovorila jeho dcéra Barbora Vencourová (46).

Podľa svojich slov bola druhá z dcér čiernou ovcou rodiny, ktorá nikdy nenapĺňala predstavy svojho otca. Navyše po hercovi zdedila maniodepresívnu psychózu. Matka dvoch synov tvrdí: "Najlepšie je mi v psychiatrickej liečebni, kde premýšľam o živote a smrti." Aj to o niečom vypovedá. S menom Kopecký sa nemohla zmieriť a už na strednej škole sa vydala a utiekla z domova, aby s hereckou legendou nebola spájaná.

Kedy prvýkrát pocítila odpor k menu svojho otca? "Už odmala, pripadala som si ako cvičená opica. V škole som to tajila, zapierala som, že som jeho dcéra. Aj keď sa ma niekto pýtal, či to som ja, klamala som, že nie. Všetkým som hovorila, že mám otca zeleninára." Keď sa to Miloš Kopecký dozvedel, vôbec nebol rád. "Nejako sa mu to donieslo. Bol pohoršený, že sa za neho hanbím. Ja som s ním ale nechcela byť spojovaná."

Pani Barbora mala pocit, že ako dieťa nebola v centre pozornosti. "Nechcem povedať, že ako otec bol hrozný, ale deti ho nebavili, nevedel to s nimi. Možno ma chceli, ale večne boli v divadle, na nakrúcaní. Mňa vlastne vychovávala babička. My sme neboli rodina, nikdy!" Navyše nad jej detstvom ležal ešte tieň jej sestry, ktorá spáchala samovraždu. Doma sa o tom však nehovorilo. Bolo to tabu.

"Ja som o tom dlhú dobu nič nevedela. V izbe bola jej fotka v rámčeku, volala sa Jana Kateřina. Ale nikto mi k nej nič nepovedal. Samozrejme som sa pýtala, ale nič. To musela byť pre ocka veľká bolesť." Sama druhá dcéra Barbora sa nakoniec dostala do starostlivosti psychiatrov. "Najväčšie depresie som mala tak pred trinástimi rokmi. To som vyhľadala pomoc a skončila v psychiatrickej liečebni."

Dobrovoľne do liečebne nastúpiť nechcela. "Dobrovoľne úplne nie. Okolie a mama sa už na to nemohli pozerať, takže ma donútili. Bola som tam dva týždne skôr nedobrovoľne. Bola som na tom ale tak zle, že už to nešlo. Tam prišli na to, že mám depresie. Zle som videla, bola som dezorientovaná. Od tej doby som sa začala liečiť. Absolvovala som terapie, ktoré mi veľmi pomohli, a začala som hlavne brať lieky."