Trpký osud manželov: Ona podľahla zákernej chorobe a on urobil niečo, z čoho vám vyskočí tlak!

Môj príbeh sa udial na sociálnej sieti pred mnohými rokmi. Siete som využívala na relax, chcela som sa s niekým porozprávať, podobne ako ostatní. Ale jedna skupina ľudí mi prirástla k srdcu, stretávali sme sa tam denne, mali sme spoločné záujmy a bavili sme sa o rôznych udalostiach, práci, rodine, starostiach i radostiach, ktoré nás postihli.

Spoznali sme v tej skupine aj jeden manželský pár, navonok pôsobili slušne, boli ostrieľaní životom, plní pochopenia a dobrých rád pre iných. Boli na sociálnej sieti často, pretože on bol nezamestnaný a ona, ako sa neskôr ukázalo, vážne chorá so smrteľnou diagnózou a sčasti odrezanou nohou. Obdivovali sme ju, ako statočne zvláda boj s chorobou, jej nesmiernu chuť žiť a nepoddávať sa.

Nemala to v živote jednoduché, prešla si mnohými prekážkami. To našu skupinu ľudí prinútilo k záveru, že by sme im mohli pomôcť, keďže žili veľmi skromne. Mali síce tri dcéry, ale tie žili v zahraničí a vzťahy v rodine s ostatnými príbuznými boli dosť chladné. A to dlhodobo. Tak sme sa dohodli na zbierke, že kúpime auto, aby nebola odkázaná na pomoc od iných a trebárs sama mohla ísť k lekárovi.

Podarilo sa, vyzbierali sme medzi sebou sumu potrebnú na zakúpenie staršieho auta. Mali sme radosť, že sme urobili dobrú vec a pomohli ľuďom v núdzi. Aj ona mala radosť, bola šťastná a dojatá zároveň. Lenže osud s ňou mal iné plány, jej stav sa prudko zhoršil a do toho auta už pre veľké bolesti nedokázala z invalidného vozíka nastúpiť. Prežívali sme spolu s ňou jej neľahký údel.

Keď už sme sa v tom tak angažovali, vyšlo najavo, že žijú pod hranicou chudoby. A nemali vybavené ani tie dávky, na ktoré mali nárok. Pomohli sme im najprv priamo finančne a začali vybavovať invalidný dôchodok. Samozrejme, že vzhľadom na jej vážny stav jej ho priznali. Lenže ona si ho už neužila. Kým jej ho stihli vyplatiť, jej trápenie ukončila smrť, ktorá bola asi vykúpením. Nakoniec sme pomáhali s pohrebom.

Znovu sa vyzbierali peniaze aj príspevok z úradu, kde bývala, aby ju bolo za čo pochovať. Po jej smrti jej manžel rok dostával vdovecký dôchodok, ktorý sme mu tiež pomohli vybaviť. Áno, veľa sme im pomohli a oni boli vďační. Nerobili sme to pre vďaku, chválu či pozornosť druhých. Skôr to bolo o tom, že nám nedalo nepomôcť. Pritom mnohí z nás sa nikdy osobne nevideli.

Jej prianie bolo, aby to, čo si nemohla užiť, napríklad to auto, sme darovali niekomu ďalšiemu, kto je v núdzi alebo ho potrebuje. Napriek našej snahe sa tak nestalo, auto si nakoniec nechal jej manžel a ako sme sa neskôr dozvedeli, i peniaze na pohreb, čo sa vyzbierali, minul pre vlastnú potrebu. Pohreb nakoniec musela zaplatiť jej sestra. Nechcem moralizovať ani nikoho súdiť, koniec-koncov, každý musí sám žiť so svojím svedomím. Len nám, ľuďom s chuťou pomôcť, po tomto opadlo nadšenie pomáhať.

Ako to už občas býva, aj ten najlepší úmysel môže dopadnúť inak. Aj tu vidno, že za to, ako žijeme, si môžeme sami, dostaneme sa tam pre náš prístup. S výnimkou choroby či nešťastnej udalosti, vtedy je to o čosi bolestivejšie a tragickejšie. 

Emma

Zaujímavá skúsenosť priviedla Emmu k názoru, že pomoc sa môže aj zneužiť. Často to tak vyzerá, ale nemusí to tak byť. Ľudia na hrane chudoby málokedy vedia narábať s peniazmi, veď nie nadarmo sa ocitli v stave, kde sú. A keď dostanú väčšiu sumu peňazí, zvyčajne ju nevedia využiť správne. Lepšie by bolo, keby peniaze získali vlastným úsilím, vtedy si k nim vybudujú aj iný vzťah.