Kláre zomrel otec, keď mala 5 rokov a bolo po detstve: Toto si preskákala s mamou a bratmi po jeho smrti

Moja matka bola veľmi pekná žena. Pochádzala z Maďarska. Jej rodina bola bohatá, a preto moji starí rodičia našli pre ňu rovnako dobre situovaného ženícha. No ako to už býva, aj v mojej mame sa ozvala rebelka a jednoducho sa odmietla vydať za muža, ktorý sa jej nepáčil. Odišla preto na Slovensko a tu stretla svoju lásku. Spomínala, že bol vysoký, štíhly, s nebesky modrými očami a neodolateľnými malými fúzikmi pod nosom. Zaľúbená až po uši sa zaňho vydala aj proti vôli rodičov. Jeho otec, teda môj starý otec, im vystrojil veľkú svadbu. V deň svadby posadil nevestu do koča a vozil ju po celej dedine. Všade sa chválil, akú krásnu ženu má jeho syn.

Z ich veľkej lásky sa im narodilo päť detí. Prvý bol chlapec, potom som sa narodila ja ako jediná dcéra. Po mne prišli na svet aj moji traja bratia. Otec bol pracovitý. Chodil do práce, popri tom staval dom, venoval sa manželke i nám. V roku 1952 však ako 28-ročný tragicky zahynul. Moja mama mala 26 rokov. Ja som mala 5.

Mama spolu s nami bežala na miesto, kde sa to stalo. Cestou jej jeden chlap povedal: „No len choď, tvoj muž je už ‚tam‘.“ A dal jej facku. Závidel im ich šťastie. Mama veľmi plakala. Ja som jej hovorila: „Neboj sa, mama, keď vyrastiem, ja mu ju vrátim.“ Odvtedy som bola všade s mamou, bála som sa o ňu a chránila ju.

Život sa nám rýchlo zmenil k horšiemu. Keď som mala 10, ten pán, ktorý dal mame facku, prišiel k nám a ja som neváhala, vzala som váľok a tresla ho rovno do píšťaly. Od bolesti zareval a zahrešil. „To máš za mamine slzy, mojich bratov a za mňa!“ kričala som a ušla preč. Bola som nesmierne šťastná, že som sľub dodržala a vrátila mu tú bolesť, ktorou sme všetci trpeli. Po čase sa mama zoznámila s pánom, ktorý sa mi vôbec nepáčil. No ona si ho vzala. Môj otčim bol lenivý, nič nerobil a zmohol sa len na deti. Spolu mali štyri – troch synov a jednu dcéru.

Svojim deťom neubližoval, ale mojim bratom a mame áno. Bil ich každý boží deň. Jediný, koho neudrel, som bola ja. Raz šla mama do dediny po mlieko. Môj malý nevlastný brat plakal, lebo bol hladný a pocikaný. Len čo prišla domov, udrel ju vedrom a rozbil jej hlavu. Krv jej tiekla po tvári, v amoku sa zahnal ešte raz, ale v tom som sa postavila pred ňu a povedala: „No tak udri a uvidíš! Dám ťa zatvoriť. Nedovolím ti, aby si viac siahol na mamu a bratov!“ A veruže siahol. Nič som nezmohla. Mamu sme prosili, aby sme odišli, ona sa však bála rodiny. Vždy hovorila: „Čo na to povie rodina?“ Vtedy rozviesť sa nebolo také samozrejmé ako dnes.

Ja a moji súrodenci sme vyrástli. Založili sme si rodiny, pracovali sme a niektorí z nás popri zamestnaní dokázali vyštudovať. Naše deti už majú stredné a vysoké školy a nič im nechýba. Aj mne sa splnilo všetko, čo som chcela. Našla som si dobrého a pracovitého manžela, mali sme spolu krásne deti, ktoré všetky vyštudovali a dodnes mi veľmi pomáhajú, zaujímajú sa o mňa. Nedopustia, aby mi niečo chýbalo. Môj muž sa, žiaľ, nedožil vnúčat a pravnúčat. Ľutujem tiež, že som častejšie nechodila za mojou dobrou mamou, keď už som mala vlastnú rodinu. Ani neviem, čo by som dala za to, keby som sa s nimi mohla podeliť o tú radosť, ktorú mám pri pohľade na našu veľkú rodinu. Žiaľ, už to nie je možné. Aspoň na nich často myslím...

Klára

Z perspektívy dieťaťa je tento príbeh dojímavo čistý. Nielen Klárina mama si vytrpela, ale aj Klára, hoci nebola bitá, prežívala to rovnako zle. Trpeli všetci! Aj dnes sa mnohé ženy rozhodnú znášať bolesť, lebo nemajú silu odísť. Či už z rovnakého dôvodu ako Klárina mama, alebo z finančného, prípadne zo strachu zo sociálneho vylúčenia. Držíme palce každému, kto sa rozhodne zmeniť svoj život k lepšiemu.