Vaše príbehy: Nezabudnuteľná prvá láska
9. 12. 2008, 10:00 (aktualizované: 11. 7. 2024, 12:54)

Zdroj: Profimedia
Sedím pri stole, v rukách držím fotografiu v takom malom lesklom rámčeku. No, povedzme, že pred dvadsiatimi rokmi to bol lesklý rám.
Vyrastala som v takmer dokonalej rodine. Moji rodičia sa ľúbili a veľmi ľúbili aj mňa a mladšieho brata. Nikdy nám nič nechýbalo. Patrila som k tým šťastným deťom, ktoré mali aj starých rodičov. Tí sa zase zaujímali o svoje vnúčatá, a tak sme tvorili krásnu rodinku. Prakticky sme neboli klasická štvorčlenná rodina, ale skôr šesťčlenná, keďže pri každom rozhodovaní boli aj starí rodičia. Boli súčasťou rodiny.
V našej domácnosti sme nemali žiadne tabu. Hovorilo sa otvorene o všetkom, o láske i sexe. Možno preto mi nikdy neprišlo zaťažko spýtať sa na čokoľvek. Vždy som dostala odpoveď a neodbili ma vetou: „Počkaj, až vyrastieš“. Ako som však starla a pomaly sa dostávala do veku, v ktorom už moje rovesníčky veselo menili teóriu na prax, začala som si uvedomovať, že som iná.
Predstava, že by som mala byť v miestnosti s mužom, ktorý sa predo mnou chystá odhaliť, bola pre mňa natoľko traumatizujúca, že som radšej zavrhla myšlienku randenia. Veľa som sa vzdelávala, venovala sa cvičeniu a kultúre – muži sa postupne stali pre mňa tabu. Keď som sa samej seba spytovala na dôvod toho veľkého strachu, chápala som, že mama s babkou do mňa vštepovali toľko zodpovednosti a rešpektu voči týmto veciam, až ma to zablokovalo a spojila som si sex s problémami a nie s potešením. Preto som sa vyhýbala telesnému kontaktu a tak trochu dúfala, že raz sa nájde muž, ktorý sa nebude pýtať, ale vstúpi do môjho života a ukáže mi svet aj z tej „inej“ stránky.
Takto som sa prepracovala až na vysokú školu. A stretla som Jakuba. Bol o desať rokov starší. Slovo dalo slovo, začali sme spolu „venčiť“ našich štvornohých miláčikov miláčikov, ktorých sme obaja veľmi milovali. Nikdy som z neho nemala pocit, že by pri pohľade na mňa videl ženu. Skôr sa ku mne správal ako k svojmu kamarátovi. Vlastne, to je asi silné slovo, skôr ako k známemu. Stále len telefonoval, a keď netelefonoval, tak mi rozprával, aký je zaneprázdnený.
Raz, keď sme boli vysoko vo vinohradoch a ja som už nevládala uniesť svoju platonickú lásku, otočila som sa k nemu, vytrhla mu z ruky ten prekliaty mobil a pobozkala ho. Vtedy sa spustila lavína... Jeho ruky boli všade, nestíhala som ani registrovať, ako vášnivo a zmyselne pátral po všetkých zákutiach môjho tela. Bola som rozhorúčená, napätá a veľmi som ho chcela. Nevedela som sa nabažiť jeho dotykov, objatí. Lenže trvalo to krátko. Rýchlo sme sa zdvihli z trávy a kráčali dolu kopcom, do mesta. A Jakub zase telefonoval. Ja som išla päť metrov za ním a ticho som sa usmievala. Stala som sa ženou.
Neskôr, oveľa neskôr mi povedal, že ma miloval. Uvedomil si to až vtedy, keď ma videl „venčiť“ psa s mojím novým priateľom. Pochopil, že som tu bola preňho niekoľko rokov a on to ani nezbadal. Viem, že ma ľúbi dodnes, i keď každý z nás máme svoje rodiny. Nikdy naňho nezabudnem. Spravil zo mňa ženu, len tak, bez varovania, bez otázok, bez predohry.
ČITATEĽKA IRMA Z BOLERÁZU
Milé čitateľky,
ak sa chcete s ostatnými podeliť o svoje životné príbehy – veselé, smutné, plné lásky či túžby a očakávania – neváhajte a napíšte nám. Za každý príbeh, ktorý uverejníme vám pošleme teraz až 1 000 SK/33,19 € a za priloženú fotografiu, ktorú uverejníme, ďalších 500 Sk/16,60 €!
Nový Čas pre ženy
P. O. BOX 41
820 04 Bratislava 24
heslo Skutočné príbehy
alebo na e-mail:
novycasprezeny@ringier.sk