Vaše úsmevné retro fotky z Veľkej noci: Takto sme ju oslavovali kedysi, pamätáte?

Každý rok sme chodili na Veľkú noc do Banskej Štiavnice. Manžel tam mal tetu (otcovu sestru), ktorá bola vdova, nemala deti a žila sama. Myslím, že mala maďarské školy, lebo sa narodila v roku 1904. Hovorila na nás po maďarsky, lebo chcela, aby sme sa naučili aj maďarčinu. Po rokoch nám to už celkom išlo.

Hrávali sme spolu večer karty, čo milovala, a tak som spoznala kartové hry, ktoré sú dnes známe už asi iba z krížoviek. Ako napríklad LORA. Bola nesmierne šťastná, keď sme prišli. Naše deti milovala a rozmaznávala. Mali sme sa dobre, lebo sa veľmi tešila, že sa na pár dní má o koho starať. Varila a najmä piekla pre nás neskutočné dobroty.

Jeden rok sme nášho malého syna, mal asi 2,5 roka, nechali na starosť tejto tete, volali sme ju Kerest, lebo bola manželova krstná mama. Šli sme totiž do prírody a syn poobede spával. Vrátili sme sa asi o štvrtej hodine a Kerest nás privítala so smiechom, v ktorom bolo aj trochu smútku. Náš syn spal v malej izbe na nízkom gauči a vedľa neho bol konferenčný stolík, na ktorý položila misu s ozdobenými uvarenými vajíčkami. Ona zatiaľ chystala niečo pod zub. Keď sa jej už zdalo, že malý spí nejako dlho, išla sa na neho pozrieť.

A náš Kamil ošúpal všetky vajíčka a tešil sa, že sa mu to podarilo. Samozrejme, ošúpal je asi silné slovo, tak detsky potĺkol, odlúpol, postrhával škrupinky a porozhadzoval po dlážke. Naša celodenná robota s maľovaním a skrášlením vajec bola preč. Na druhý deň sme jedli vajíčka natvrdo vo všetkých možných podobách. A práve táto fotografia mi pripomína tie krásne staré časy. Hoci sa písal rok 1978, už v tom čase sme fotili na farebné diapozitívy.

Eleonóra

Mne osobne chýbajú veľkonočné tradície, zvlášť oblievačka, ktorá sa už, žiaľ, u nás nepraktizuje. Je to pekný zvyk a my dievčatá máme nezabudnuteľné zážitky. Ja ich mám doteraz v srdiečku – oblievanie vodou, výskanie, naháňanie, proste fantázia.

Darina

Ja mám jednu fotografiu, kde stojím u fotografa, a vždy sa na nej bavím, aká som neprirodzená. Samozrejme, predtým som plakala, lebo ako deti sme sa fotenia báli. Všetko bolo veľmi strojené a umelé a robila sa z toho veľká veda. Vyobliekali ma a postavili do neprirodzenej polohy vo fotoateliéri. Výsledok je na nezaplatenie. V porovnaní s dnešnými fotografiami je to naozaj neopakovateľný zážitok.

Adriana

Síce táto fotografia nie je čiernobiela, ale musíte uznať, že je poriadne retro. Takto sme kedysi dekorovali a ozdobovali naše stoly a čuduj sa svete, vtedy sa nám to páčilo natoľko, že sme si to aj zvečnili.