Vášeň s jej bývalým sa opäť prebudila: Z toho, čo sa medzi nimi udialo, má stále zimomriavky...

Mala som 16 rokov a už pol roka sme bývali na novom mieste. Presťahovali sme sa do neďalekej dediny. Hoci to bolo len pár kilometrov, stratila som kamarátov, partiu, záujmy... No čakalo ma niečo nové a krajšie.
Ako každé dospievajúce dievča som túžila spoznať veľkú lásku. Lásku do konca života, kvôli ktorej sa oplatí bojovať, lásku ako zo seriálov. A tak sa aj stalo. Bol dokonalý. Správal sa ku mne ako k princeznej, mal rád mojich kamarátov, rodinu. Všetko perfektne klapalo. Chodili sme spolu na strednú školu a prvé roky na vysokú. Hoci on pracoval a ja som študovala, každú voľnú chvíľu sme trávili spolu. Ale, ako to na dedine býva, nevyhli sme sa ohováraniu. Moji rodičia radi tomu podliehali, a aj keď sme vydržali odolávať roky, napokon to dostalo aj nás.

Prišli prvé výčitky, hádky, prvá neistota. Nebola to nedôvera, ale skôr strata pevnej pôdy pod nohami. Keď je človek starší, začne sa viac zaoberať vecami a premýšľať. Ako začal upadať náš vzťah, dostala som príležitosť študovať v cudzine. Za náhodu som to nepovažovala, na tie neverím. Nikdy som sa nestotožnila so životom na dedine a chcela som odísť. A tiež dlhšie som uvažovala nad rozchodom. A čo najlepšie uzdraví zlomené srdce? Diaľka. Urobila som všetko preto, aby som získala štipendium, a napokon som aj vycestovala.

Zamerala som sa len na štúdium. Prešli dva roky, získala som červený diplom, ale počas nich som pri každom míľniku myslela na neho. No povedali sme si pár nepekných slov, pre ktoré sme nezostali ani priatelia. Z toho dôvodu som si našla prácu v meste, do ktorého sme ani jeden nikdy nechceli ísť. Bola to moja istota, že sa tam nestretneme.

Po prvých mesiacoch na Slovensku som sa dozvedela, že teraz do zahraničia odchádza on. Vraj čas všetko zacelí, no v našom prípade to neplatilo. Prišli sme na to pri náhodnom stretnutí po piatich rokoch. Cítila som, ako sa vo mne všetko zobudilo, tie motýliky v bruchu, ktoré som pri žiadnom inom partnerovi necítila. O to viac bolelo, keď sa na mňa pozrel a otočil sa mi chrbtom.

A hoci som sa považovala za úspešnú a samostatnú ženu, toto krátke stretnutie zatriaslo mojím svetom. Zrazu všetko materiálne stratilo zmysel, všetky úspechy boli pre mňa nepodstatné a muži iba postavami. Ale čo s týmto uvedomením?

Neviem, či začala medzi nami opäť fungovať telepatia, ktorá sa asi nikdy celkom nevytratila, ale jeho správanie pri tom stretnutí ho mrzelo natoľko, že cítil potrebu pozvať ma na kávu a ospravedlniť sa. Sedeli sme spolu dlhé hodiny a rozprávali sme sa o živote. Bolo to neuveriteľné, ale zrazu oproti sebe boli dvaja úplne iní ľudia. Jediné, čo sa nezmenilo, bolo, čo sme k sebe cítili.

Začali sme sa opäť stretávať, prestali sme riešiť iných ľudí a začali sme úplne odznova v novom meste. Problémy, ktoré nás rozdelili, sa nám už nezdali problémami. Jednoducho sme museli prejsť kúsok cesty bez seba a na niektoré veci sme museli dospieť. Teraz sa zameriavame na to, čo nás čaká. A sme spolu šťastní už niekoľko rokov.

Barbora

Láska hodná knihy, ako sa vraví. Stretli sa celkom mladí, a tak sa dalo predpokladať, ako to býva pri prvej láske, že sa rozídu. Určite by nás bavi‑
lo čítať Barborkine podrobnosti, čo sa dialo, kým spolu neboli, a ako postupne dospeli až do bodu, že sa vrátili späť k sebe. Takéto príbehy dávajú nádej každej, ktorá verí vo veľkú osudovú lásku, ktorú nerozdelí čas, vzdialenosť ani neprajnosť.