Vedeli ste, že Slováci pred sto rokmi nejedli prosto? TOTO nájdete v kuchárke Terézie Vansovej

Pani Janka priznáva, že rada číta, odkedy si pamätá. „V škole som nerozumela, ako niekto nemôže mať pozitívny vzťah k slovenčine a literatúre. Chvíľu som koketovala so štúdiom žurnalistiky, ale keď som sa tam nedostala, rozhodla som sa pre odbor slovenský jazyk a literatúra na pedagogickej fakulte.“ Nakoniec sa k učeniu nedostala, pretože po štátniciach sa prihlásila na konkurz na miesto v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde pôsobí dodnes. „Venujem sa literatúre 19. storočia. Mojou ťažiskovou témou sú rozprávky, ktoré na území dnešného Slovenska začala zapisovať a vydávať generácia romantikov. Tieto rozprávky sa doteraz vnímali najmä ako literatúra pre deti alebo folklór, mňa zaujímajú ako literárneho historika a to je výborná výskumná perspektíva.“

Na práci ju najviac baví sprístupňovať staršie texty. „Táto časť mojej práce vlastne popularizuje vedu. Ako vedec napíšem knihu, aby bola prínosná a zrozumiteľná aj pre laika, a jej časť obsahuje know-how iného autora. Vo vzťahu k týmto rozprávkam nie som autor, necítim sa ako spisovateľ, ale nie som ani redaktor. Som akoby niečo ,medzi‘, lebo editovanie takéhoto typu literatúry si vyžaduje viac ako len redaktorské kompetencie.“ Podľa jej slov je to úprava textu, ktorá sa občas nešťastne označuje ako preklad. Oveľa lepší pojem má pre tento typ práce IT sektor, ktorý ho nazýva lokalizáciou.

Druhá vec, ktorá ju na práci baví, je aktualizácia textu. „Jazyk je veľmi živý a prekvapivo dynamický systém. Môžeme trvať na tom, že diela z 19. storočia (a staršie) budeme publikovať presne podľa originálu, ale pre akú veľkú skupinu čitateľov budú v tejto podobe zrozumiteľné?“ Zjednodušene povedané, ak už to nie je pôvodný, originálny text, niekto môže namietať, že sa z neho vytratí niečo podstatné. Ale keďže Janka knihy pripravuje pre širokú verejnosť, je nutné text citlivým spôsobom upraviť, aby sa re­špektoval autorský zámer aj štýl, ale zároveň bol čitateľný pre dnešok.   Tým sa fakticky „predĺži“ život pôvodného textu.

Vedkyňa pred nejakým časom zostavovala kuchársku knihu Terézie Vansovej. Ako vraví, dala jej zabrať iba prvé týždne, kým sa rozhodovala, akým spôsobom a do akej miery ju bude jazykovo aktualizovať. „Potom to už bola čistá radosť. Jednak preto, že v kuchárskych knihách mám záľubu, aj preto, že Vansovej kuchárka nie je len súpis receptov. Vďaka úvodu a pasážam k jednotlivým oddielom jedál ponúka pôsobivý pohľad na to, ako sa stravovali a žili meštianske rodiny na Slovensku na prelome 19. a 20. storočia.“ Vansová pripravila novú kuchársku knihu na základe receptov, ktoré do Dennice posielali čitateľky, teda všetko vzdelané a kultivované ženy z dobre situovaných rodín – vtedajšia stredná vrstva na konci 19. storočia.

„Ak máte predstavu, že Slováci pred sto rokmi jedli chudobne a prosto – zemiaky, kyslú kapustu a obilninové kaše –, budete prekvapení. Mnohé suroviny, ktoré dnes bežne používame alebo sú aj pre nás skôr príležitostnou lahôdkou, boli v meštianskych domácnostiach v časoch Vansovej celkom bežné. Napríklad parmezán alebo mandle.“ Janka opisuje, že je zaujímavé sledovať, ako sa Vansová inšpirovala anglickou kuchyňou a ako reagovala na dobové technologické aj výživové novinky. „Upozorňuje napríklad na výhody tlakového hrnca, radí gazdinkám, aby si pri zaváraní čerešní v železiarstve kúpili nástroj uľahčujúci ich odkôstkovanie, má kapitolu venovanú vegetariánstvu.“

V čase, keď Vansová knihu zostavovala (prvé vydanie v roku 1914), nebolo možné kúpiť toľko polotovarov a vôbec surovín, ktoré k nám už neprídu v celkom „čistom“, prirodzenom stave. „V tom čase mali gazdinky väčšinu surovín z nášho pohľadu bio – z domácich zdrojov. Už tie samotné suroviny boli hmatateľným výsledkom ich predošlej práce. V kapitole venovanej rybám Vansová napríklad radí, ako si možno ,vytučiť‘ (vypestovať na mäso) pstruha, ak vám po­vedľa domu tečie bystrina. S domácimi zdrojmi sa však viaže niečo, čo väčšina súčasných kuchárov nepozná – príprava základných surovín. Mlieko, smotanu a maslo máme celoročne 24 hodín denne k dispozícii v chladničke, stačí ju otvoriť. A keď sa nám suroviny minú, kedykoľvek ich môžeme dokúpiť. Ony si to museli vyrobiť. Úkonov, ktoré každá kuchárka musela pri varení urobiť, lebo technické štandardy boli niekde celkom inde, bolo podstatne viac, než je dnes, a boli fyzicky náročnejšie,“ vysvetľuje. A nájdu dnešné ženy v tejto knihe odpoveď na otázku, čo variť? „Zaiste áno, ak sa práve nerozhodnú pre plnenú pečenú sluku... Asi by ju ťažko zháňali,“ uzatvára so smiechom. ■

Bola to múdra, praktická, sebavedomá, dôstojná a veľmi moderná žena. Presne na tento typ žien v našej histórii máme dôvod byť hrdí. Pracovitá, s konkrétnou predstavou o tom, aké je jej miesto v živote a ako má vyzerať jej práca pre národ, ktorú systematicky napĺňala (Dennica, Živena). Dôležitejšia bola pre ňu drobná práca prinášajúca hmatateľné výsledky, napríklad táto kuchárska kniha, než neživé, umelé ideály a stavanie vzdušných zámkov. Veľmi ma v nej zaujal pohľad, aký mala Vansová na funkciu ženy v rodine. Zdôrazňuje, že ženy nemajú byť slúžkami, nemajú redukovať svoj život v rodine na gazdiné, ale majú byť na seba hrdé, vážiť si samy seba, pretože taká je ich cena. Výrazom tejto ceny ženy v rodine je potom jej čestné miesto pri stole aj to, že má právo z jedla si vždy naberať prvá, a ak je pri stole muž, ktorý je starší aj spoločensky váženejší, teda má na tento úkon prvotné právo, slušne ho odmietne.