Na Vianoce dostala najkrajší darček, syna: Veľa plakal a manžel... Ach, toto vám zdvihne tlak

Vianoce sú zázračný čas, keď sme si bližší, sme láskavejší a pokojnejší. Svoje prvé Vianoce po svadbe som strávila v nemocnici. Tesne pred Štedrým dňom sa mi narodil syn. Napriek tomu, že pôrod bol ťažký a komplikovaný, vnímala som sviatky ako osudové. Malého museli oživovať a neskôr z toho mal zdravotné ťažkosti, často plakal, čo môjmu manželovi liezlo na nervy. A to až tak, že sa o syna prestal zaujímať. Stal sa z neho egoista a introvert. Postupne som ho prestala zaujímať aj ja. Dlho som sa trápila, až som to vzdala a so synom sa presťahovala k rodičom.

Po skončení materskej som si našla prácu a syn chodil do škôlky. S výchovou mi pomáhali rodičia. V práci som sa zoznámila s Romanom. Bol to sympatický päťdesiatnik. Časom som sa doňho zamilovala a on moje city opätoval. Po necelom roku som sa rozviedla a so synom sme sa presťahovali k Romanovi. Onedlho som znovu otehotnela. Tešila som sa, ako to oznámim budúcemu oteckovi, on však zareagoval inak, ako som čakala. „Veď sme žiadne deti neplánovali. Pôjdeš na potrat. Už som starý, aby som po nociach počúval detský plač.“ Šokoval ma, pretože bol bezdetný, a tak som si myslela, že vlastný potomok ho poteší. Bola som rozhodnutá nechať si dieťa aj za cenu, že ma opustí. Nasledovali dni plné smútku a nočných môr. Atmosféra v rodine bola napätá a vyvrcholila, keď mi suseda pošepla, že v meste videla Romana, ako kráča ruka v ruke s inou ženou. Keď som sa ho na to večer spýtala, nebol prekvapený a vôbec nezatĺkal. Ponížená a zúfalá som sa pýtala, kde sa vytratila naša láska. Neodpovedal.

Odišla som na víkend k rodičom a premýšľala som, čo urobím so životom. Zúfalé ženy robia zúfalé činy a ja som cítila beznádej. Prehltla som väčšie množstvo liekov. Keď ma našli, zavolali záchranku a skončila som na psychiatrii. Musela som podstúpiť prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov. Môj vzťah s Romanom sa definitívne skončil.

Dlho som nechcela vo svojej blízkosti žiadneho chlapa. Ale jedného dňa som sa cestou z práce dohodla s kamarátkou, že sa stretneme v malej reštaurácii a dáme si kávu a zákusok. Prišla som prvá a čakala na ňu, ale akosi neprichádzala. Čoskoro sa pri mojom stole objavil muž v stredných rokoch a slušne pozdravil. Chcel si prisadnúť, ale ja som povedala, že tu mám stretnutie. Nakoniec kamarátka neprišla, musela súrne niečo vybaviť a ja som sa zarozprávala s neznámym mužom. Boli Dušičky a prišiel na cintorín zapáliť sviečku za príbuzných. Dohodli sme sa, že sa tam spoločne prejdeme. Cestou na cintorín sme sa rozprávali o sebe a mala som pocit, že Jána poznám roky.

Začali sme sa častejšie stretávať a na Vianoce prijal moje pozvanie k nám. Keďže som bývala s rodičmi, boli to pravé rodinné sviatky. Ján mal z toho radosť, bol starým mládencom a žil osamelým životom. Užíval si aj môjho syna ako vlastného. Tie Vianoce boli znovu osudové, rozhodla som sa dať šancu nečakanej láske a urobila som dobre. Janko je vynikajúcim otcom môjmu synovi a ten si ho zamiloval rovnako ako ja. Nečakala som, že až dvakrát nájdem šťastie práve na Vianoce.

Lenka

Láska v našich životoch sa občas akoby otočí proti nám. Hoci ju rozdávame, nevracia sa nám. Lenka si prežila až dva neúspešné vzťahy, ktoré ju zlomili natoľko, že sa jej nechcelo žiť. Našťastie mala podporu rodiny a syna, kvôli ktorému začala nový život. Zdá sa, že keď sa prestaneme snažiť zmeniť skutočnosť, ale necháme to tak, začne sa meniť sama. Ako v prípade Lenky.