Môj život sa začal rúcať pred desiatimi rokmi v čase, keď som stratila milovanú mamičku. Tým, že som zostala sama s otcom trpiacim demenciou, sa začal môj život uberať cestou, na ktorej konci nebolo ani jedno svetielko nádeje. Keďže som chodila do práce na dve zmeny, starala som sa a bála o otca, ktorý bol každým dňom agresívnejší, moje telo akoby začalo vysielať signály, že sa niečo deje.

Začalo sa to opakovanými virózami, infekciami, brušnými chrípkami. Antibiotiká vždy zabrali, tak som nič neriešila. O pár mesiacov ma však začali bolieť bedrové kĺby a kríže. Žiadne lieky ani rehabilitácie mi nepomáhali. Postupne sa to upravilo, no odvtedy som už nebola bez zdravotných problémov.

Začala som pociťovať pálenie v ústach a na perách. Prešla som všetkými alergiologickými a inými vyšetreniami, vždy s negatívnym výsledkom. To pálenie bolo také neznesiteľné, že som z toho takmer zošalela. Trvalo to asi päť mesiacov. Do toho sa pridružilo svrbenie celého tela, bolesti uší, tváre, zubov. Prešla som opäť všetkými vyšetreniami, ale s negatívnym výsledkom. Myslela som si, že už nič horšie prísť nemôže, no to najhoršie ma ešte len čakalo.

Neprešiel ani týždeň a začala som pociťovať malátnosť, závraty, slabosť v žalúdku. Nebola som schopná ísť von, videla som všetko rozmazane. Po pár dňoch ma odviezla sanitka na gynekológiu pre silné bolesti brucha. Doktorka mi poradila, aby som sa objednala k psychiatrovi. Ihneď po prepustení som tam naozaj šla. Predpísal mi lieky, ktoré som sa bála užívať. Možno vinou predsudkov či strachu, ako na ne budem reagovať. A spravila som chybu.

Asi po dvoch týždňoch som bola hospitalizovaná na neurológii pre neutíchajúce bolesti chrbtice, hlavy a nôh. Tam mi vyšetrenia odhalili cievny nádor v mozgu, ale ten nemal nič s mojimi problémami. Po prepustení som už strácala silu. Všetko ma bolelo. Až som sa v jedno ráno nedokázala postaviť a hýbať. Jediným východiskom bola smrť. Neustále som o nej premýšľala a ani sama neviem, čo mi nedovolilo spáchať samovraždu.

V hodine dvanástej som si zavolala záchranku. Hospitalizovali ma na psychiatrii. A nič lepšie sa mi stať nemohlo. To prostredie bolo síce desivé, izba s klietkou a mrežami. Ošetrujúcemu lekárovi som neverila. Nechápala som, ako ma tu zbavia bolestí. No už po pár dňoch sa stal zázrak. Postupne ma prestávali bolieť prsty, kolená, kĺby, ruky a začala som sa cítiť ako znovuzrodená. Začala som dôverovať celému personálu a po mesiaci som sa vrátila domov ako nový človek. Moja diagnóza znela: psychosomatická porucha. Problémy, s ktorými si hlava nedokáže poradiť, telo často rieši chorobou – somatizáciou. A to bol aj môj prípad.

Odvtedy prešlo sedem rokov, a aj keď bolo náročné zvyknúť si na liečbu, stálo to za to. Viem, že mi zachránila život. Som šťastná. Stretla som muža, s ktorým sa milujeme. Mám prácu, ktorá ma napĺňa, a vo svojom okolí úžasných ľudí. Doopatrovala som otca a začala som žiť vlastný život. 

Viera

Čo my na to? 

Je veľmi dôležité rozprávať o tejto téme. Mnoho ľudí trpí zdravotnými fyzickými problémami a spúšťačom je pritom psychika. Väčšina z nás žije pod tlakom, a keď je už neúnosný, prejaviť sa môže všelijako. Vierka to zvládala v rámci svojich možností výborne. A úprimne priznala aj predsudky vo vzťahu k psychiatrom i myšlienky na smrť. Azda jej príbeh pomôže aj iným dostať sa z beznádeje.

Máte rovnako zaujímavý príbeh?

Aj vám sa prihodilo niečo, čo vás zaskočilo? Podeľte sa s nami o príbehy s nečakaným koncom na maile [email protected] newsandmedia.sk Za uverejnený príspevok vám pošleme darček. Píšte na adresu, ktorú nájdete v tiráži a pripojte heslo: Nikdy by mi nenapadlo. Prosíme, zasielajte iba originálne príbehy, inak porušujete autorské práva a vystavujete sa finančnej pokute!