Zomrela s Titanicom? Nie! Táto žena prežila ešte dve lodné katastrofy! Prečo sa o nej nehovorí?

Niektoré príbehy pôsobia tak neuveriteľne, že ich človek považuje za výmysel – alebo aspoň za preháňanie. Lenže život Violet Jessopovej je výnimočný tým, že sa naozaj stal. Narodila sa v roku 1887 v Argentíne v írskej rodine. V detstve prekonala tuberkulózu a lekári jej nedávali viac než pár mesiacov života. Ona však prežila a presne to sa stalo jej osudom. Po smrti otca sa s matkou presťahovala do Anglicka, kde začala pracovať ako lodná stevardka.

Prvú prácu získala na RMS Olympic, vtedy najväčšej osobnej lodi na svete. V roku 1911 sa Olympic zrazil s britským vojnovým krížnikom HMS Hawke. Poškodená loď sa len tak-tak udržala nad vodou. Violet bola vtedy prvýkrát konfrontovaná so strachom na mori – a s výčitkou osudu, ktorý ju ešte neplánoval pustiť. Loď sa nepotopila ani nik nezomrel, ale akoby to bola predzvesť toho, čo príde.

V apríli 1912 bola Violet prevelená na Titanic, najluxusnejšiu loď tej doby, o ktorej sa tvrdilo, že je nepotopiteľná. Pracovala v prvej triede, obsluhovala bohatých cestujúcich a netušila, že o pár dní sa stane súčasťou jednej z najväčších námorných tragédií v dejinách. Keď Titanic narazil do ľadovca a začal sa potápať, Violet pomáhala ženám a deťom do záchranných člnov. Nakoniec sa aj ona ocitla v člne číslo 16 s bábätkom, ktoré jej vraj niekto položil do náručia. Neskôr spomínala, ako v člne sledovala, ako sa Titanic láme a mizne v temných vlnách Atlantiku. Hoci bola otrasená, po návrate na pevninu sa nevzdala. Namiesto toho sa znovu vrátila do služby – tentoraz počas vojny.

V roku 1916 pracovala ako zdravotná sestra na HMHS Britannic – nemocničnej verzii Titanicu. Loď prevážala ranených vojakov z frontu. V Egejskom mori však narazila na námornú mínu. Výbuch roztrhal trup lode a Brita­nnic sa začal rýchlo potápať. Violet skočila do mora, no stiahla ju voda. A predsa prežila. Po tejto tretej katastrofe sa stiahla z aktívnej služby a neskôr žila tichý život v Suffolku. Napriek tomu, že sa o svoj príbeh verejne veľmi nedelila, zanechala po sebe pamäti, ktoré boli vydané až po jej smrti.