Vraj kvôli očkovaniu zomriem a vojna na Ukrajine neexistuje, tvrdí moja mama! Idem sa zblázniť
13. 5. 2022, 14:00 (aktualizované: 31. 5. 2024, 7:05)

Zdroj: Shutterstock
V poslednom období naše vzťahy dostávajú zabrať. Najprv nás rozdelila pandémia a očkovanie, teraz vojna na Ukrajine a za ňou skryté sympatie či antipatie k Amerike či Rusku. Čo robiť, ak sa na tom vôbec nezhodneme?

Lenka sa pri rozprávaní svojho príbehu rozplakala. Veľmi ju trápi, ako sa s rodičmi rozhádala pre očkovanie a teraz aj vojnu. „Boli pre mňa vždy vzorom,“ vysvetľuje mi. „Práve oni ma naučili, aby som si ľudí všímala, pomáhala napriek predsudkom, nebála sa mať iný názor. A dnes čelím najväčšej skúške v našom vzťahu – ako s nimi naďalej vychádzať, keď podľa mňa majú absolútne pomýlené názory. A nielen to, vidím, ako sa pre to trápia, berie im to chuť do života, sú podozrievaví a zahĺbení len do konšpiračných stránok. Iné nečítajú...” Lenka opisuje, že kaziť sa to začalo už pandémiou, ktorú oni najprv popierali, tvrdili, že všetko je vymyslené a slúži to len na kontrolu ľudí.
Kamarátke zomreli rodičia
Lenka sa snažila nevšímať si to, ale keď jej jedna kamarátka, zdravotná sestrička v nemocnici, hovorila hrozné zážitky s pacientmi nakazenými koronavírusom a druhej zomreli rodičia na kovid, a to hneď po sebe, nedokázala sa tváriť, že ich tvrdenia sú v poriadku. „Akí herci, aká neškodná chrípka?“ vykrikovala im, ale ani tak nič nezmenila. Keď sa dala zaočkovať, rodičia ju skoro vydedili. „Moja mama sa tvárila, akoby som mala smrteľnú chorobu a práve som si dobrovoľne podpísala rozsudok smrti.“ Nedokázala im vysvetliť, že je to len vakcína, ktorá by pomohla aj im. „Rodičia si dodnes myslia, že do takých piatich rokoch zomriem – jedine, že by som mala šťastie a dostala som nejakú neškodnú vakcínu.“ Vysvetľuje ich pohľad na vec.
Zdroj: Shutterstock
Nechcem jej vziať vnučku, ale ak bude tvrdiť tieto nezmysly, nebude sa s ňou stretávať.
Ukrajina to zaklincovala
Dnes tvrdia, že žiadna vojna neexistuje, všetky obete sú buď vymyslené, hrané, alebo ich spôsobila Amerika. „Argumenty typu, že mám kamarátov Ukrajincov, ktorí mi opisujú vlastné skúsenosti, ktorí obete videli, vôbec nezaberajú. A úplne to zaklincovali, keď mi povedali, že sa s ockom modlia, aby som raz precitla a uvidela pravdu. Úprimne, dúfam, že oni precitnú a uvidia pravdu, lebo inak sa naše cesty rozídu,“ vysvetľuje smutne Lenka a ukazuje na dcérku, ktorá okolo pobehuje. „Už len kvôli nej dúfam, že to dopadne dobre. Nechcem jej vziať starých rodičov.“
Toto môže pomôcť
- Skúste hľadať analógie. Cez prirovnania sa ľahšie hľadajú spoločné myšlienkové predstavy: K čomu by si to prirovnal? Ako si to môžem predstaviť? Hľadajte ich v každodennom živote. Fungujú lepšie ako štatistiky alebo správy z médií.
- Označenia ako „antivaxer/ka“, „hoaxer/ka”, „dezolát” alebo „ovca“ by mali úplne vypadnúť z vášho slovníka. Nerobte z toho vec identity. Ide viac o obavy a strach ako o identitu.
- Ak sa v diskusii zjaví informácia, ktorej pravdivosť nevieme vyhodnotiť, je dobré pýtať sa na zdroje. Cieľom by nemalo byť spochybnenie, ale skôr zvyšovanie vlastného prehľadu. Ľudia často v diskusiách operujú s výrokmi vytrhnutými z kontextu alebo nepresnými dátami.
- Nehovorte o veciach ako o pravdách, ale z pozície Ja: „Ja som presvedčený, že…“, „Mne toto pripadá ako…“ Vyzvite k tomu aj druhú stranu.
- Nátlak nepomáha. Názor sa nedá nanútiť, dá sa mu len vytvoriť priestor.
- Vyhýbajte sa povyšovaniu. Dôležité je si uvedomiť, že to, čo pociťujete, môže úplne rovnako pociťovať aj druhá strana.