Preskočiť na hlavný obsah
Reklama

Vychudnutá Marcela sa cítila tučná: Keď zistíte, čím si musela prejsť, bude vám z toho smutno

Už vo veľmi nízkom veku premýšľala o sebe negatívne.

Zdroj: archív M.I.

Reklama
Soňa Andrisíková

Soňa Andrisíková

redaktorka týždenníka Nový Čas pre ženy

Marcela Izakovičová (21) bola napriek mladému veku už štyrikrát hospitalizovaná. Má hraničnú poruchu osobnosti (HPO)a predsudkov si užila viac ako dosť. Preto túži zmeniť pohľad na duševné choroby.

Zdieľať

Video Player is loading.
Stream Type LIVE
Advertisement
Current Time 0:00
Duration 0:00
Remaining Time 0:00
Loaded: 0%
    • Chapters
    • descriptions off, selected
    • subtitles off, selected
    Depresiou trpí na Slovensku 350-tisíc ľudí: 3 príznaky prezradia, či ju máte aj vy!
    Zdroj: mh

    Marcela často počúva mnohé nepríjemné otázky: „Ako môže mať také krásne dievča problémy? Ako môžeš byť smutná? Tebe nemá byť z čoho zle.“ Stigma, s ktorou sa stretávajú ľudia so psychickými problémami. „Mojím cieľom je túto stigmu prelomiť. No aby som mohla hovoriť o ostatných, musím začať od seba,“ vysvetľuje, prečo verejne hovorí o svojej chorobe. Na Instagrame a Facebooku ju nájdete pod menom Porušená holka, kde sa verejne delí o svoje myšlienky, skúsenosti, pocity, situácie a zážitky. Porozprávala mi, ako sa u nej choroba rozvíjala a vypukla. „Patria sem dedičné predispozície, výchova a udalosti, ktoré ma nútili myslieť negatívne vo veľmi nízkom veku.“

    Zdroj: archív M.I.

    Oporou jej boli priatelia a rodina.

    Začalo sa to v puberte

    Prvé depresívne myšlienky, ako napríklad premýšľanie nad smrťou, sebanenávisť, sa objavili, keď mala len jedenásť rokov. „V trinástich došlo k prvému sebapoškodzovaniu, a to rezaniu, páleniu s horúcimi nožnicami. Mala som pocit, že potrebujem byť potrestaná za to, že nie som dosť dobrá. Ďalším veľmi dôležitým faktorom je doba, v ktorej som sa narodila. Samozrejme, máme veľa výhod a nových technológií, ktoré nám zľahčujú život, ale každá z nich má aj svoju temnú stránku.“

    Už ako dvanásťročná mala totiž Marcela k dispozícii internet a sociálne siete vtedy používali už všetci v jej okolí. „Myslím si, že práve to dopomohlo k znižovaniu môjho sebavedomia, k porovnávaniu sa s ostatnými a pocit, že som menejcenná, silnel. Deti v tomto veku sa rodičom nedokážu, nechcú alebo hanbia otvoriť. Všetko si nechávajú pre seba, nepríjemnosti sa kopia a v puberte dochádza k závažnejším psychickým problémom.“

    Zdroj: archív M.I.

    Trpela aj poruchou príjmu potravy a sebapoškodzovaním.

    Nemala emócie pod kontrolou

    Marcela mi vysvetľuje, že pre porovnávanie sa s ostatnými sa cítila neustále tučná, aj keď v skutočnosti bola veľmi vychudnutá. „Pre chudšiu postavu som bola schopná spraviť hocičo. Šport, hladovka, vracanie. Aj keby mi vtedy niekto povedal, že som chudá, tak mu neuverím. Akurát by som sa cítila nepríjemne, pretože viem, že sa na mňa pozeral. Okrem poruchy príjmu potravy a sebapoškodzovania je prejavom hraničnej poruchy osobnosti labilnosť v emóciách.

    Pocity osamelosti, že na všetko a vo všetkom som sama, skreslený svet, keď človek nie je schopný sústrediť sa na okolie a vnímať ho reálne, zaujatosť vlastnými myšlienkami a vlastným vnútrom, prehnané emócie, teda napríklad silné prežívanie smútku aj radosti, zamilovanosti, vytváranie závislosti od druhej osoby, neustále uisťovanie sa, záchvaty plaču.“ Podľa Marcely sa človek s touto poruchou riadi emóciami, racionálne myslenie ide bokom.

    Zdroj: archív M.I.

    Kedysi jej sociálne siete nepomáhali, dnes áno. Nájdete ju pod menom Porušená holka, kde pomáha aj druhým.

    Prežívala chaos

    Najhoršie vraj je, že tieto pocity sa neustále menia. Preto sa človek nechápe a nenávidí sám seba. Závislosť od milovanej osoby sa v zlomku sekundy môže zmeniť na nenávisť či nezáujem. To platí aj naopak. A teda vznikajú konflikty v medziľudských vzťahoch a nepochopenie. „Je to proste jeden veľký chaos. Ale dobrou správou je, že sa s tým dá pracovať. HPO sa v mojom prípade začalo naplno prejavovať počas puberty, keď sa táto diagnóza ťažko a nepresne určuje. Za tie štyri roky som podstúpila už štyri hospitalizácie. Najviac mi však pomohli skupinové a individuálne terapie. Lieky takisto, ale stále ich vnímam len ako barličky. Lieky totiž nevyriešia naše problémy ani nevymažú minulosť. Terapie áno.“

    Zdroj: archív M.I.

    Oporou jej boli priatelia a rodina.

    Preč so strachom

    A prečo sa ľudia boja rozprávať o svojich duševných problémoch? „Napriek tomu, že sa duševné ochorenia vyskytujú čoraz viac, existuje stigma, ktorá ich prehlbuje.“ Z čoho majú ľudia strach a ako sa stigma prejavuje? „Nepochopenie, odmietnutie, výsmech, nedostatok podpory, pocit, že sme na ťarchu, a strach zo spochybňovania ochorenia.“

    Marcela mi vysvetľuje, že táto téma bola odjakživa tabuizovaná. Kedysi akoby duševné problémy ani neexistovali. Ale opak je pravdou, ony existovali, len sa o nich nemohlo rozprávať, pretože by sa za trpiaceho hanbila celá rodina. Prečo? Lebo bol vnímaný ako slabý, lenivý a klamár a tak to funguje až dodnes. „Babka sa mi zverila so svojimi úzkosťami v mladosti. Nedokázala prejsť cez cestu, pretože jej stuhlo celé telo. Toto sa opakovalo pravidelne. Požiadať o pomoc jej ani nenapadlo, pretože aj bez toho dostala akurát tak výsmech a v lepšom prípade poznámku, že o nič nejde.“

    Zdroj: archív M.I.

    LIEKY TOTIŽ NEVYRIEŠIA NAŠE PROBLÉMY ANI NEVYMAŽÚ MINULOSŤ. TERAPIE ÁNO.

    Chce pomáhať druhým

    Prečo o tom mladá žena rozpráva a ako pomáha prelomiť bariéry? „Chcem ukázať, že nikto v tom nie je sám, že veľa ľudí v našom okolí trpí. Opisujem vlastné skúsenosti, príbehy druhých, rozhovory. Tým, že píšem verejne pod vlastným menom, dávam okoliu odvahu a silu dať to zo seba von. Dusiť to v sebe je to najhoršie, čo môžeme pre seba robiť. Chcem, aby sa o tomto rozprávalo viac.“ Šíriť osvetu nebude len písaním. V budúcnosti plánuje robiť aj „streamy“ (živé vysielanie na sociálnych sieťach či Youtube, pozn. red.).

    Aj preto, čo sama prežila, cíti veľkú potrebu dostať tému duševného zdravia do širšieho povedomia ľudí. „Každým dňom sa mi čoraz viac potvrdzuje, že psychické problémy má každý druhý človek a dávať túto tému do povedomia je nevyhnutné. Pocit smútku je prirodzený, prežívame ho všetci. Je to vec, ktorá sa týka nás všetkých, tak prečo pred tým zatvárať oči?“ pýta sa na záver a my sme rady, že našla odvahu a cez svoj príbeh pomáha mladým ľuďom nájsť pomoc a nečakať, ak je naozaj zle. 

    Zdroj: archív M.I.

    Kedysi jej sociálne siete nepomáhali, dnes áno. Nájdete ju pod menom Porušená holka, kde pomáha aj druhým.

    Kde hľadať pomoc?

    Marcela odporúča: „Existujú linky, ktoré fungujú nonstop a zadarmo. Mám skúsenosť len s Ipečkom, no je ich viacero – www.ipcko.sk, www.krizovalinkapomoci.sk, www.dobralinka.sk, www.klubmachovisko.sk, www.stalosato.sk, 0800 500 333. Tieto linky slúžia ako prvá pomoc. Ďalej treba hľadať pomoc u psychológa a psychiatra. Bez odborníkov by som svoju diagnózu nedokázala dostať pod kontrolu.

    Vyberáme pre vás niečo PLUS

    Autor článku

    Soňa Andrisíková

    redaktorka týždenníka Nový Čas pre ženy

    Ako študentka som sa vždy tešila na nové vydanie Nového Času pre ženy a jeho pestrý obsah. Dnes mám to šťastie, že ho spolu s mojimi kolegyňami tvorím pre vás aj ja a veľmi ma to baví. Rada prinášam v jednotlivých rubrikách nové informácie, zaujímavé postrehy, i moje vlastné myšlienky. Okrem domácnosti, vzťahov, zdravia, ezoteriky či hlavnej témy, píšem aj skutočné príbehy, ktoré sa stali mojou srdcovkou. Keď som začala spracovávať príbehy, ktoré vytvoril sám život, prišla tá najväčšia radosť z práce v časopise. Rada dostávam do povedomia osudy žien, ktoré nemajú v živote na ružiach ustlané a napriek tomu sa nevzdali. Rovnako obľubujem také, v ktorých sa ženy inšpirujú navzájom. Vďaka nim i ja sama napredujem.