Pred pár rokmi som vyhorela. Pracovne aj súkromne. Navonok som sa správala úplne normálne, no vnútorne som zápasila s dilemou, čo si počať s pocitom prázdnoty, a najmä, čo so svojím životom, ktorý som v zúfalej snahe o zmenu obrátila hore nohami. A potom som dostala kontakt na „konštelárku“ Renátu, o ktorej som nevedela takmer nič okrem toho, že pomohla kamarátom s riešením vážnych životných aj pracovných problémov. Prvýkrát som si dohodla individuálnu schôdzku.

Na skupinové vylievanie citov som vtedy nemala dostatočnú guráž a pod skupinovou terapiou som si vždy predstavovala sedenie pre úplných cvokov. Keď som stlačila zvonček, netušila som, čo ma čaká. Každý, kto už zvažoval, že podstúpi nejaký druh terapie, isto si kládol otázku, ako to zvládne. Je to pocit podobný prvému rande, keď neviete, čo od toho druhého môžete očakávať, neviete, čo robiť, hovoriť, a pýtate sa samy seba, či sa príliš nestrápnite. Odpoveď je: nezáleží na tom, čo si kto o vás pomyslí, podstatné je, aby ste mali zo seba dobrý pocit vy.

Obuť si papuče príbuzných

Pojem „rodinné konštelácie“ je zvláštne slovné spojenie. Ťažko z neho vydedukovať, či ide o niečo exaktné či o čistú ezoteriku. Ja som pri svojej prvej konštelácii nebola pripravená na žiadne čáry-máry, keď však o tom teraz premýšľam, zázrak bol presne to, čo som potrebovala. Namiesto neho som dostala niekoľko základných otázok o svojej rodine, na ktoré som, na svoje počudovanie, neodpovedala správne.

Nasledoval proces výberu papúč, ktoré som mala priradiť k rôznym rodinným príslušníkom, čo mi vtedy pripadalo absurdné. Ale oveľa absurdnejšie bolo, keď ma konštelárka vyzvala, aby som si postupne tieto papuče obúvala, a mňa sa zrazu začali zmocňovať rôzne pocity. Neistota, strach, chlad, triaška, srdce až v hrdle, napínanie na vracanie. Nebolo to nič strašidelné, žiadne prevteľovanie duchov ani hypnóza. Bola som celkom pri zmysloch, len som sa snažila uvoľniť telo aj myseľ, ktoré svojím správaním podľa konštelárky jasne dešifrovali príčiny mojich problémov.

Vyzvala ma, aby som v rôznych papučiach robila intuitívne pohyby a vyslovovala ňou naformulované vety. Záver znel: vo vzťahoch ani s peniazmi sa mi nemohlo dariť, lebo som neuznávala svojho biologického otca. Poruke som mala vysvetlenie, prečo je ťažké ho uznávať či rešpektovať, no moja obhajoba bola márna. Verdikt bol jasný. Tak som sa spýtala: „A čo teraz? Čo mám robiť?“ Dostala som odpoveď, že mám zmeniť postoj, o ktorom teraz viem, že bol nesprávny. „To je všetko?“ Bolo.

V skupine je sila

Nasledujúce mesiace som sa snažila zmeniť svoj postoj, svoje myslenie i správanie a veci okolo mňa sa naozaj samovoľne menili k lepšiemu. A keď si človek otvorí dvere k vyriešeniu jedného problému, zákonite chce vyriešiť aj tie ostatné. Po roku som preto opäť zazvonila pri dverách rodinných konštelácií, ale nabrala som odvahu a išla som do skupiny. Aké to bolo? Iné. A ešte ako! Najskôr som bola v úlohe pozorovateľky.

Muž, ktorý prišiel „poriešiť“ problémy s rodinným majetkom, si vybral do úloh členov rodiny ľudí zo skupiny. A to, čo sa dialo potom, bolo neuveriteľné. Ľudia začali chodiť po miestnosti, niektorí si ľahli, iní sa sťažovali na ťažobu, ďalší sa „prilepili“ k niekomu z aktérov. Neveriacky som si hovorila: „Toto je čo za divadlo?“ Netrvalo dlho a do ďalších konštelácií zapojili aj mňa.

Dáma s okuliarmi si ma vybrala za svoju zástupkyňu a reakcia prišla takmer okamžite. V momente, keď som zaujala jej úlohu, som začala mať rozostrené videnie ako človek, ktorý má problémy so zrakom. Na vlastnej koži som cítila jej pocity aj váhanie. Tiekli mi slzy, keď som videla pred sebou zástupcu jej otca, až potom dáma prezradila, že zomrel. Namiesto nej som povedala symbolické vety pomenúvajúce postoje, ktoré ak zmení, môže sa zbaviť svojich životných bremien. A zrazu som začala dýchať zhlboka ako nikdy predtým, tvár sa mi vyjasnila, oči otvorili dokorán a ústa sa chceli usmievať. Úžasný pocit.

V skupine sa dejú rôzne veci, ktoré sa nedajú vysvetliť logicky.
Zdroj: shutterstock

Pochybnosti odišli, ale logiku to nemá

Viac som už o efektívnosti rodinných konštelácií nepochybovala a každé ďalšie skupinové sedenie ma v tom uisťovalo. Na jazyku som mala otázku, ako je možné, že úplne cudzí ľudia vedia zaujať úlohu iného človeka, presne vycítiť problém a ukázať riešenie? Nevyslovila som ju však nahlas. Neskôr som zistila, že presnú odpoveď nemá ani sám zakladateľ rodinných konštelácií Bert Hellinger, ktorý v jednej zo svojich kníh vraví: „Ak uvažujeme logicky, dostaneme sa po určitú hranicu.

Život je nelogický. Logika je pokus pochopiť skutočnosť a rozhodnúť o nej. Platí iba v istých oblastiach. Pri práci s konšteláciami sa však vciťujme do pohybu sily a tento pohyb nasledujme aj vtedy, ak je nelogický.“ A tak sa nad tým ďalej nezamýšľam. Podstatné je, že získané informácie mi pomohli pochopiť seba, svoj život, rodinu a naše väzby. Dnes viem, čo nemám robiť, aby som neopakovala chyby z minulosti a mohla žiť lepšie. Myslím si, že keby takúto terapiu preplácala zdravotná poisťovňa ako preventívnu prehliadku, mali by sme medzi sebou oveľa viac spokojných a šťastných ľudí.

Nikto nikoho nesúdi

Ako dokáže konštelárka zo správania ľudí v úlohách zastupujúcich rodinných príslušníkov rozoznať problém bez toho, aby o ňom človek hovoril? Odpoveď Renáty Staškovej má logiku. „Ak pri­šlo v rodine k predčasnej smrti, či už ide o spontánny potrat, interrupciu, samovraždu, alebo nehodu, niekto zo zastupujúcich členov rodiny sa nevie zaradiť, díva sa na zem, akoby nevidel budúcnosť. Hovoríme, že sa pozerá na smrť. Svojím správaním vlastne pripomína osud človeka, ktorý odišiel z tohto sveta skôr, než mal. Ak sa to odrazí v živote človeka z ďalšej generácie, často sa správa ako čudák, introvert... Alebo aj presne naopak. Je extrémne spoločenský, akoby chcel vychutnať všetky veci sveta aj za človeka, ktorý to nestihol.“

Keď sa začnete trocha viac zaoberať rodinnými konšteláciami, pravdepodobne vás zarazí fakt, že v tomto systéme nikto nikoho nesúdi. Dokonca ani alkoholikov či sexuálnych deviantov. Vysvetlenie? „Nikto sa predsa nenarodí s túžbou, že chce byť alkoholik! Človek sa ním stáva preto, lebo nesie rodinnú záťaž. A netreba vedieť akú, aby ste ho nesúdili. Stačí si uvedomiť, že nemôžete tušiť, aký je život v jeho koži, čo si so sebou nesie a prečo. Neznamená to však, že s jeho konaním súhlasíte, iba to, že nad nikým nevynášate súdy.“

Čo všetko sa dá odhaliť?

Pri rozhovore s Renátou Staškovou má človek pocit, že všetko. Napríklad taký rozvod nie je zvyčajne radostný proces a len málokedy sa rozchádzajúci partneri dokážu k sebe správať s láskou. Podľa rodinných konštelácií by sa však mali o to snažiť aspoň vtedy, ak majú spolu deti. „Vtedy je dôležité, aby sa pokúsili milovať partnera, ktorého opúšťajú, aspoň vo svojom dieťati. Tak má totiž dieťa možnosť rozvíjať sa, milovať oboch rodičov a vybrať si samo vlastný vzorec správania.“ Ďalšou zaujímavou témou je nevera a milenec či milenka. „Treba si uvedomiť, že tento človek, milenec či milenka, je súčasťou rodinného systému. Ak to neakceptujeme, môže sa stať, že niekto z rodiny, najčastejšie dieťa, sa podvedome začne správať tak, aby bolo vylúčené z rodiny. Prejavuje sa to napríklad odmietaním autorít, záškoláctvom alebo užívaním drog, či inými problémami.“

Renáta Stašková vraví, že ohrdnutá manželka by si mala uvedomiť, že milenka prišla do jej rodiny práve preto, aby jej pomohla niesť rodinnú záťaž. Znie vám to divne? Nie ste samy... „Ak manželka takúto ženu – milenku – uzná, dá sa uvažovať aj o záchrane jej manželstva. To uznanie však určite zmierni aspoň komunikáciu v rodine.“ Zaujímal ma aj pohľad z druhej strany barikády. Čo má robiť milenka, ak chce rozvíjať svoj vzťah? Dozvedám sa, že na sedení musí vysloviť pred zástupkyňou manželky pomerne ťažkú vetu: „Moje šťastie sa zakladá na tvojom nešťastí.“ A tá istá veta patrí do úst aj žene, ktorá si chce vziať rozvedeného muža. Pretože každý človek, ktorý príde neskôr, musí rešpektovať tých, ktorí tu boli pred ním. Iba tak môže byť vraj šťastný.

Problém s otcom, problém s peniazmi

Ak máte napríklad problém vo vzťahu s mamou, môže sa to prejaviť vo vašich partnerských problémoch či v neúspešnom podnikaní. Akoby vám chýbala mamina starostlivosť. Ak je problém, naopak, na strane otca, ktorý je ten, čo by mal udávať svojim potomkom smer, ukáže sa to v tom, že máte problém nájsť svoje miesto v spoločnosti, necítite sa chránené alebo máte nedostatok peňazí. Prostredníctvom konštelácií teda dokážete odhaliť aj pôvod problémov vo svojom zamestnaní či vo firme. Lebo aj to je systém, ktorý má hierarchické pravidlá. Ako teda funguje ten liečivý proces odstraňovania problémov, ktoré nedokážeme vo svojom živote objasniť či zmeniť? „Najskôr prichádza uvedomenie, potom pocit a napokon zmena postoja,“ dodáva na záver Renáta Stašková.