Vyvolávali sme ducha mŕtvej kamarátky: Keby sme tušili, ako zle to dopadne, nikdy sa o to ani nepokúsime

Počas štúdií na strednej škole som bývala na internáte s tými istými spolužiačkami po celý čas a boli sme veľmi dobré kamarátky. Pomáhali sme si, držali spolu a nemali medzi sebou žiadne tajnosti. Po skončení školy sme sa prirodzene rozpŕchli po celom Slovensku. A aj keď sme sa snažili udržiavať kontakty, skončilo sa to pri občasných pohľadniciach na sviatky a svadobných oznámeniach, neskôr pri gratuláciách 
k narodeniu dieťatka, až sa vzťahy celkom prerušili. Jedného dňa mi napadlo usporiadať stretnutie internátnej zostavy po 50 rokoch. Pozvala som ich do svojho domu. Trvalo mi pomerne dlho, kým som ich našla a pozháňala kontakty piatich spolužiačok, ale podarilo sa a účasť potvrdili štyri. Tá piata už, žiaľ, bola mŕtva.

Prišiel deň „D“. Môj dom sa zaplnil čulými sedemdesiatničkami, ktoré vyzerali veľmi dobre. Úprimne sme sa všetky potešili, že sa vidíme po toľkých rokoch, a hneď sme si pripíjali, hostili sa, smiali, spomínali... Za tie roky sa toho nazbieralo. Naše životy sa zaplnili príjemnými i nepríjemnými zážitkami a mnohými osudovými až neuveriteľnými príbehmi, ale aj ťažkými situáciami. Naše rozprávanie nemalo konca-kraja, 
a tak sa Katka rozhodla spečatiť naše stretnutie a navrhla: „Baby, vyveštím vám z kariet.“ 
Vo veselej nálade sme všetky súhlasili. Keď sme sa už dozvedeli, čo nás čaká, navrhla nám, aby sme sa ešte pokúsili vyvolať ducha našej mŕtvej spolužiačky Zuzky. Nebránili sme sa, všetky sme boli zvedavé, či sa nám to podarí.

Keď sme si pospájali ruky, Katka zapálila sviečku, zhasla svetlo 
a začala šepkať nejaké slová rituálu. Niektoré z nás sa aj báli, niekto sa usmieval a myslel si o tom svoje. Zrazu čosi buchlo a sviečka zhasla. Moja mačka Lili, ktorú som si obstarala po manželovej smrti, začala hystericky behať po izbe a vyskočila až na okenný parapet a s vystrašeným očami pozerala smerom k nám. Vyvolávanie ducha sme radšej rýchlo prerušili. Svetlo sa znovu zasvietilo a strach a obavy sme zahnali pohárikom koňaku. Bol už večer, a tak sme sa postupne so spolužiačkami rozlúčili.

Dohodli sme sa, že sa o rok stretneme, ale to som ešte netušila, čo ma tú noc bude čakať. Keď som poumývala riad a zaľahla spať, mysľou mi prechádzali jednotlivé osudy spolužiačok. Stále som pritom mala pocit, že niekto je so mnou v miestnosti. V pravidelných intervaloch okolo mňa akoby krúžil studený vzduch. Okno bolo zatvorené, prievan bol nemožný. A dokonca v jednom momente sa mi zdalo, že niekto pri okne stojí. Bola to silueta postavy. Snívam alebo ten prelud je výsledkom koňaku a únavy?

Keď však tá silueta na mňa zašepkala moje meno, zmocnil sa ma obrovský strach. Perinu som si natiahla cez hlavu, aby som nič nevidela a nepočula. Zaspať som však nemohla! Celá spotená som čakala, kým začne svitať. Hneď ráno som si uvarila kávu, ale pocit, že niekto pri mne je, ma vôbec neopustil. Zašla som za známou, ktorá vie duchov vrátiť späť do záhrobia. A tá mi povedala, že sme priateľku naozaj vyvolali a tá ostala väzieť v našom dome, lebo sme ten rituál prerušili. Nasledoval očistný rituál a v tú noc som už zaspala 
a mala dokonca pekný sen. No odvtedy sa vyvolávaniu radšej vyhýbam.

Lenka

Veci medzi nebom a zemou nás fascinujú, aj keď im neveríme, aj keď ich berieme len ako zábavu a možno práve vtedy dostaneme spätnú väzbu, že to nie sú veci na pobavenie. Ale ktovie, ako to naozaj je. Lenka má skúsenosť takú, že vyvolávať ducha už viac nebude, iní sa pritom naozaj iba pobavia a nič sa nestane. Dôležité je, že priateľstvo medzi spolužiačkami trvá.