Vzťah mama – dcéra je plný výziev: Mami, odpusťme si

Prečo svoju mamu občas milujeme aj nenávidíme? Dá sa to vôbec zmeniť?

Všetky sme sa nenarodili do teplého rodinného zázemia. Pre niektoré z nás bolo detstvo doslova peklom. Na druhej strane konflikt s matkou občas zažíva každá. Do akej miery je to len bežné handrkovanie a v akej fáze sa začína patologický vzťah?

Pre matku stratila kamarátky

„Keď som bola malá, bola som presvedčená o tom, že moja mamička je tá najlepšia, najkrajšia na svete. A v podstate si to myslím dodnes. Viem, že mám v rodine obrovskú podporu. Žiť s ňou by som však nedokázala,“ rozpráva nám svoj príbeh 40-ročná Gitka. „Mama ma milovala až príliš. Doslova ma dusila svojou láskou. Musela mať prehľad o všetkých kamarátkach a niektoré mi aj zakázala. Myslela si, že budú mať na mňa zlý vplyv.“ Behala za ňou na ihrisko s jedlom, čím ju strápňovala pred kamarátkami. Doteraz sa hanbí, keď si na to spomenie. „Často si sadla do izby a počúvala moje rozhovory s kamarátkami. Postupne ku mne prestali chodiť.“

KONTROLA KAŽDODENNÁ

Keď Gitka bola pubertiačkou a začala si všímať chlapcov, kontrola sa ešte zostrila. „Každého kamaráta, s ktorým som sa stretla, chcela poznať. Inscenovala ‚náhodné‘ stretnutia napríklad na ulici a potom kládla nevhodné otázky, ktoré ma zahanbovali.“ V škole sa jej za to spolužiaci vysmievali. Keď mala Gitka 18, zbalila kufre a odišla bývať do vysokoškolského internátu. „Mamine telefonáty boli pravidelné, ale predsa to bola konečne sloboda.“ Ako ukázal čas, bolo to správne rozhodnutie.

Emočné napätie vyprchalo a dnes sa s mamou dokážu rešpektovať. Samozrejme s tým, že návštevy musí obmedziť na tri dni. Pretože mama už po pár dňoch zabúda, koľko má Gitka rokov. „Je schopná ma napríklad poslať umyť si ruky pred obedom. Teraz to už beriem s rezervou. Viem, že ju nezmením. A ani seba,“ s úsmevom hovorí Gitka.

BUDEM AKO ONA?

Predsa len sa aj Gitka niečoho obáva. Hovorí sa, že aká matka, taká Katka. Gitka má strach, že sa raz bude k svojim deťom správať rovnako. Stačí si spomenúť na maminu mamu, babičku. Aj ony mali podobný vzťah. Môže táto reťaz pokračovať? Ako ju pretrhnúť? Psychologička Sylvia Dančiaková vraví, že „aká matka, taká Katka“ by malo byť východisko, mostík, z ktorého sa dá odraziť, ale nie prekážka, dogma či nezmeniteľný stav. „Všetky ženy v generácii, i keď sa nám môžu zdať veľmi podobné, sú jedinečné, preto každá z nich sa díva na svet svojimi očami a mení veci, ktoré sú pre ňu v danom okamihu podstatné, viditeľné a na ktoré sa cíti dostatočne silná, zrelá, pripravená. Takže, ak už Gitka vie, že takto a takto nie, stačí nájsť spôsob (cestu), ako áno a ako to urobiť inak. To, ako žijeme svoj život, je len a len na nás.“

Ustráchané detstvo

„Pamätám si, že v prítomnosti mamy som sa vždy cítila placho. Ako dievča, ktoré ničomu nerozumie, nič nevie urobiť poriadne a nie je hodné jej pozornosti,“ hovorí 30-ročná Klára. Jej mama nebola „rozmaznávací“ typ. Nepamätá si, že by ju hladkala alebo si ju privinula. „Vždy som sa bála, čo sa jej zase nebude páčiť. Za trest ma sprchovala studenou vodou. Bila ma. I keď mala svoj svetlý deň, cítila som napätie. Bola nepredvídateľná, nevedela som vopred, čo urobí.“ Stále jej niečo vyčítala, napádala ju. Nielen Klára bola taká nemožná, ale aj otec. Často počúvala vetu, že je po otcovi. Tým sa rozumelo, že má tie najhoršie vlastnosti.

BRATOVI ZÁVIDELA

Klárin mladší brat mal úplne iné postavenie. Bol nekriticky akceptovaný a dávaný Kláre za príklad vzorného dieťaťa. „Vždy som mala pocit, že ho miluje viac ako mňa. Aj keď nevedela prejavovať city, pri bratovi sa prekonávala. Občas ho pohladkala či uznanlivo potľapkala po chrbte. Čo by som za to dala, keby to urobila aj mne,“ dodáva smutne Klára. Začala si namýšľať, že je adoptovaná. Tento rozdielny prístup k súrodencom spôsoboval konflikty aj medzi nimi.

BLUDNÝ KRUH

Byť v maminej prítomnosti je pre Kláru dodnes problém. Po jednej hádke v dospelosti už mamu nechcela vidieť. Nestretli sa dva roky, ale potom si spomenula aj na to dobré a znova sa občas navštívia. „Niekedy mám chuť mamu chytiť a zatriasť ňou: čo ju tak bolí, že všetkým okolo ubližuje? Niečo ju trápi, ale neprizná si to ani sama pred sebou. Svoj problém rieši neustálym obviňovaním okolia,“ dodáva nešťastná Klára. Následkom zvláštnej výchovy je, že sa dodnes potáca v bludnom kruhu. Je inteligentná žena, ale nič nedokáže dotiahnuť dokonca. Začala študovať niekoľko vysokých škôl, ale zo všetkých utiekla. Nespokojnosť so životom, nedostatok sebavedomia a ctižiadosti u nej spôsobili, že nevie nadviazať normálny vzťah. Odišla od rodičov k priateľovi, ale nemá prácu. Je závislá od partnera. Vzťah ju neuspokojuje, mamu by najradšej nevidela a väčšinu času trávi medzi štyrmi stenami. Má naďalej ako prvá robiť ústretové kroky? Alebo nadobro pretrhnúť vzťah? Zdá sa, že nech urobí čokoľvek, bude ju to bolieť.

MÁ TO RIEŠENIE?

Podľa psychologičky Sylvie Dančiakovej sa Klára musí predovšetkým sama rozhodnúť chcieť si pomôcť. Chcieť prevziať zodpovednosť za svoj život a môcť konečne začať konať. Pretože zatiaľ sú to len náreky malého dievčatka, obviňovania matky, veľa rečí, utápanie sa v pocite krivdy. „Myslím, že už naozaj stačilo. Prvý krok: Klára, zatras sama sebou! Si dospelá zrelá žena a jedinú podporu, ktorú ešte potrebuješ a ktorej sa ti nedostáva, je tá tvoja. Dôležitý je zámer a cieľ – to si ty, Klára. Sebaláska, sebadôvera, osamostatnenie sú niečo veľmi prirodzené, len si musíš dovoliť dozrieť. Ďalšou prirodzenou vecou je odpúšťanie. Odpúšťame len kvôli sebe, aby sa nám uľavilo a naše srdce nemuselo tvrdnúť pod ťarchou hnevu.“

Slzy mojej mamy

Vierka má 25 rokov a s mamou si v detstve veľmi rozumela. Jej problémy s mamou sa začali spolu s tými maminými s otcom. Otec začal popíjať a pravdepodobne mal aj frajerky. „Mala som asi 10 rokov, keď sa mi začala sťažovať na otca. Rozprávala mi podrobnosti z ich manželského života. Dokonca aj toho sexuálneho. Bolo mi to veľmi nepríjemné. Otca som mala rada. Nechápala som, čo odo mňa chce,“ vysvetľuje Vierka. Najprv sa snažila mamu nejako potešiť. Nerada videla jej slzy. Ako Vierka rástla, jej postavenie dcéry sa menilo natoľko, že niekedy sa cítila ako mama. Najmä keď musela matke dávať rady. „Mám pocit, že ma niekedy nevidela ako dieťa. Privlastnila si ma len pre seba. Bolo logické, že som sa jej vyhýbala.“

ODCHOD MA VYSLOBODIL

Keď odišla z domu, uľavilo sa jej. Doteraz považuje mamu za psychicky labilnú. Nehovorí jej ani polovicu vecí o sebe, aby ju chránila. „Často si telefonujeme, ale to už mi neprekáža. Ak sa mi nechce počúvať jej nariekanie, tak jej telefón nezdvihnem.“ To, čo Vierka mame zazlieva, je, že ju obrala o pocit, že aj ona sa môže oprieť o ňu. Mama ju takmer nikdy nepočúvala. „Keď som potrebovala poradiť ja alebo len vypočuť, odbila ma vetou: Prečo jej ešte pridávam? Vari nemá dosť svojho nešťastia? Nemala som akoby nikdy právo ľutovať sa či trápiť. Aspoň nie pred mamou.“

ČO SI POČAŤ V PODOBNÝCH SITUÁCIÁCH?

Neexistuje jednoznačná rada. Zdá sa, že Vierka našla rovnováhu a že si to vie sama regulovať. Problém je v odpustení, na čom by mala ešte pracovať. Jediné, čo môže pomôcť, je skúsiť o problémoch hovoriť. Ovládnuť emócie a pýtať sa, ako to druhý vlastne vidí a či je nejaká možnosť, aby sa napätiu či nedorozumeniam dalo vyhnúť. Záleží len na človeku, aký kompromis je ochotný urobiť. A potom sa treba ešte raz zamyslieť, či sme aj my urobili všetko pre zlepšenie vzťahu. Pokiaľ áno, je čas konať. Alebo sa zveriť do rúk odborníkom.