Z tohto TUHNE KRV V ŽILÁCH! Chcelo to ublížiť jej BÁBÄTKU! Petra to vzala do vlastných rúk…

Keď sa Petre narodila dcérka, jej život nabral celkom iný zmysel. Spolu s manželom sa tešili z malej Alenky. Nevedela sa dočkať, keď ich prepustia z nemocnice a ona si svoj malý batôžtek lásky bude môcť uložiť do kolísky, ktorú jej pripravila, keď ju nosila pod srdcom. Tá totiž mala pre ňu citovú hodnotu ako všetky veci po milovanej prababičke.

Rodinné dedičstvo
Prvé dni s novorodeniatkom boli únavné, ale rovnako i krásne. Spolu s manželom Andrejom sa naplno venovali malej princeznej. Petra si všimla, ako spokojne jej Alenka spí v kolíske po prastarej mame. Keď dievčatko takto pokojne oddychovalo, rozhodla sa poprezerať krabice, ktoré našla na povale spolu s kolískou, a patrili jej rodine. Pohodlne sa usadila v obývačke s bylinkovým čajom a na stôl pred seba postavila monitor, ktorý sledoval jej malú dcérku počas spánku. Prehrabávala sa rodinnými spomienkami a nachádzala rôzne vzácne veci. Hrebeň starej mamy, svadobné fotky rodičov a detské hračky po svojej babičke. V škatuli bola i starodávna truhlica a v nej okrem iného hrubý zápisník s obalom z hnedej kože. Jeho stránky boli popísané jemným rukopisom a obsahovali záznamy jej prababičky.

Desivé zápisky
Prvé strany boli naplnené bežnými poznámkami o rodinnom živote, o krásach, ale aj každodenných starostiach tej doby. No postupne sa zápisky začali meniť. „V noci sa niečo pohlo v izbe,“ stálo na jednej strane. „Môj brat sa nevrátil domov, no cítim, že je stále tu. Nevidím ho, ale viem, že ma sleduje. Nie je to on, je to... niečo iné...“ Petre sa rozochveli ruky. Čítala ďalej a ďalej, až kým neprišla na stránku, kde boli slová napísané roztrasene: „Truhlica musí ostať zatvorená. Ak sa otvorí, nebude cesty späť. On berie duše detí.“ Po prečítaní tých desivých riadkov počula zaplakať Alenku, a tak chcela zápisník zavrieť a odložiť, keď zrazu začula zvuky. Drobné, pomalé, akoby sa niečo veľké pohybovalo po schodoch. Srdce jej začalo biť rýchlejšie, lebo manžel bol v práci a ona bola s Alenkou v dome sama.

Nezvaný hosť
Petra ignorovala hlas vo svojom vnútri, ktorý kričal o pomoc. Srdce jej bilo v hrudi, ale vedela, že prvé, čo musí urobiť, je utekať za Alenkou. Pozrela sa na monitor a videla, ako sa kolíska hojdá z jednej strany na druhú, akoby jej plačúce dieťa hojdala nejaká neviditeľná ruka. Plač dieťaťa ustal. Bála sa tak, že by sa jej krvi nedorezal, ale materinská láska bola silnejšia. Schody na poschodie brala po dvoch, ako utekala za svojou dcérou. Vpadla do izby, kde spala Alenka. To, čo tam uvidela, ju napriek všetkému šokovalo. Nebolo tam totiž nič. Nič zvláštne. Všetko bolo tak, ako keď dcérku ukladala spinkať. Keď sa jej tep trocha ustálil, uvedomila si, že je leto a teploty sú vysoké, v tejto izbe bolo však nezvyčajne chladno. Alenka opäť spala a kolíska sa nehýbala. Zdravý rozum nevedel vysvetliť, čo sa práve stalo. Otočila sa smerom k dverám, aby dopriala Alenke pokojný spánok a chcela zatelefonovať manželovi. V hlbokom tichu však začula jemné škrabanie, akoby niekto dral drevo ostrými nechtami. Keď sa priblížila ku kolíske so spiacim dieťaťom, stuhla. Pred ňou na zemi sedela drevená bábka gašparka.

Vypočujte si náš podcast

Obyčajná hračka?
Petra si túto bábku pamätala, ale ako sa dostala do izby? Pamätala si, že ju videla v truhlici, keď vyberala zápisník. „Nie je možné, aby sa dostala von sama,“ zašepkala si pre seba. Položila gašparka späť do truhlice a tú zamkla. No nasledujúcu noc sa zobudila na tie isté zvuky, ktoré v Alenkinej izbe počula už predtým. Utekala skontrolovať Alenku a gašparko ležal znova vedľa kolísky. Tentoraz s úsmevom, ktorý vyzeral desivo, a jeho oči sa akoby trblietali v mesačnom svetle. Nie je predsa blázon, zamkla ho v truhlici. Už nezažmúrila oka a Alenku si vzala so sebou do spálne.

Stopy z minulosti
Petra začala hneď na druhý deň pátrať po histórii bábky. Vydala sa do miestnej knižnice a prehľadávala staré záznamy. Našla informácie o svojej prababičke, ktorá bola známa svojou zručnosťou v práci s drevom. No v jednej kronike sa objavila zmienka o tragédii – prababičkin mladší brat ako malé dieťa záhadne zmizol a nikdy ho nenašli. Zaznamenaný bol dátum zmiznutia a len jediný odkaz: „Chýba mi môj malý gašparko...“ Petra cítila, ako jej srdce búši. Bola táto bábka len nevinnou hračkou, alebo sa za ňou skrývalo niečo oveľa temnejšie? Keď sa vrátila domov, gašparko už nebol pri kolíske, kde ho nechala. Sedel na okennom parapete a jeho drevené nohy viseli dolu. Srdce jej divoko bilo, keď k nemu opatrne pristúpila a chcela ho vziať do rúk. V tej chvíli sa jej zdalo, že sa bábka jemne pohla. Jeho úsmev sa zdal živší, oči sa leskli ako sklo. Rýchlo schmatla bábku a vybehla s ňou na povalu. Zamkla ju do truhlice po prababičke spolu so zápisníkom. Kľúčik si dala do kabelky a sadla aj s plačúcou Alenkou do auta. Doviezla sa k jazeru za mestom a kľúč zahodila do vody. „Tak, a už nikdy nevyjdeš,“ zašepkala so strachom. Ale na druhý deň ráno sedela bábka opäť vedľa kolísky.

Posol z  iného sveta
Petra si uvedomila, že gašparko nie je len obyčajnou bábkou. Možno to bol stratený prababičkin brat, možno len niečo, čo nikdy nemalo byť vyrobené. Rozhodla sa, že musí bábku zničiť. Bála sa jej dotknúť, ale vedela, že to robí pre svoju dcéru. Kým jej manžel neveril tomu, čo rozpráva, ona presne vedela, čo musí urobiť. Čítala to v zápisníku prababičky i v kronike. No vtedy to považovala za niečo, čím sa v tej dobe strašili malé deti. Alenku nechala na starosť manželovi. Odviezla sa do lesa za mestom, ktorý obkolesoval jazero, kde predtým zahodila kľúč od truhlice. Potrebovala niečo z tohto miesta, pretože aj jej prababička tam chodila na drevo, ktoré neskôr zručne opracovávala. Petre neostávalo iné len veriť, že aj ona má dar ako jej prastarká. Keď dokázala dať život neživým veciam, musí ho dokázať aj vziať. Potom sa vrátila domov a na dvore vyrobila ohnisko zo siedmich veľkých kameňov, ktoré vzala pri jazere. Do stredu vložila pentagram vyrobený zo zozbieraného lesného dreva. Pentagram zapálila. Ale nebol to obyčajný oheň. Drevo ihneď vzbĺklo a plamene siahali nezvyčajne vysoko. Teraz nasledoval gašparko. Vzala bábku z kabelky a šla ju hodiť do ohňa. No v tej chvíli cítila, ako sa jeho ruky jemne pohli. „Nie, nie... prosím...“ ozvalo sa. Skoro ho pustila, no bábka sa akoby pevnejšie chytila jej ruky. Jej malé drevené ústa sa otvorili a z hrdla sa ozval šepot: „Nechaj ma s Alenkou. Neublížim jej. Som tu pre ňu. Som tu pre vás všetkých.“ Cítila, ako sa jej ježia chlpy na zátylku. Bez zaváhania ho hodila do plameňov. Drevo praskalo a tvár sa menila na popol, no z bábky vychádzalo jediné slovo: „Vrátim sa.“ Príbeh sa neskončil. Gašparko sa vráti a Petra vie, že jedného dňa príde po jej Alenku. Ale ona už bude pripravená.