Nedokázala som mu odolať, neskutočne ma priťahoval. Naplnil moje srdce aj myšlienky a ja som so sebou márne bojovala. Stretávali sme sa tajne a ja som šialene trpela, keď sa vracal domov k žene. Takto sme to ťahali skoro dva roky, kým sa definitívne rozhodol, že mu stojím za taký závažný krok, akým je opustenie rodiny. Nebolo to ale jednoduché. Jeho manželka vyčínala ako nepríčetná. Bola som svedkom niekoľkých hysterických scén a zvykla som si na tie najhoršie vulgarizmy na moju adresu. Vraj som jej ukradla manžela a deťom otca. Ale veď človek nie je bicykel, aby sa dal ukradnúť! Rozhoduje sa predsa sám za seba...
Po čase sa udalosti utriasli. S Igorom sme začali spolu bývať a rozhodli sme sa, že sa vezmeme. Nemôžem povedať, že by som to vnímala ako svoje víťazstvo. Predsa len to bolo víťazstvo za cenu veľkých obetí, ale tešila som sa, že to konečne niekam smeruje. Svadbu sme plánovali malú, komornú, pozvali sme iba zopár najbližších priateľov. Obrad sme mali v jednej historickej budove v našom meste v nádhernej koncertnej sále. Všetko prebiehalo hladko, výzdoba bola nádherná, nálada povznesená a nám nič nebránilo vyriecť svoje áno. Teda nič, pokým sa nezjavila Igorova bývalá.
Bol to šok. Do sály vrazila ako tornádo, Igorovi jednu vrazila päsťou do nosa a mne strhla závoj a roztrhala šaty aj náhrdelník. Popritom vykrikovala, že pokiaľ ona žije, my dvaja sa nevezmeme a nebudeme šťastní. A mala pravdu. Nevzali sme sa. Vtedy ani neskôr. Ja som taký psychický nátlak nezvládala a Igor s tým nevedel nič spraviť. Bolo mi jasné, že keby som s ním ostala, nesiem si so sebou aj bremeno v podobe jednej zranenej zúfalej ženy, ktorá nikdy nedokázala pochopiť, že životné prehry treba rozchodiť a posunúť sa ďalej. Predpokladám, že hoci ho nemá ani ona, ani ja, dosiahla presne to, čo chcela. A ja som sa rozhodla, že nebudem s nikým bojovať. A už vôbec nie o muža, ktorý ma nevie chrániť.
Čitateľka Veronika
