Keď mame povedala, kam ide, skoro odpadla: A to ešte netušila, aké prekvapenie jej pripraví po návrate!
15. 10. 2016, 16:00 (aktualizované: 11. 7. 2024, 11:59)

Zdroj: Archív čitateľky
Keď odchádzala na stredoškolskú stáž do Afriky, jej mama nebola práve nadšená. A to ešte nevedela, aké prekvapenie jej pripraví po návrate.
Mama skoro odpadla, keď som jej domov priniesla prihlášku na cestu okolo Afriky. Mala som sotva dvadsať rokov a chodila som na hotelovú akadémiu, kde som dostala možnosť vycestovať na tento neodolateľný zájazd. Okrem spoznávania krajiny však malo byť cieľom plánovanej cesty hlavne pomôcť iným. Ak si dobre pamätám, akcia mala názov Kopni do lopty. Išlo o pobyt na celé dva letné mesiace, čo sa mojej mamine vôbec nepozdávalo.
S trasľavým hlasom som jej oznámila, že chcem naozaj veľmi ísť na tú stáž. Vždy som bola za každú srandu a z našej triedy nás malo ísť takmer desať. Mama si však myslela, že ten výlet pre mňa vôbec nie je vhodný. Odmietla mi podpísať zmluvu s cestovnou agentúrou. Napokon som ju však do toho „dokopala“. Moje večné prosíkanie jej už pravdepodobne začalo liezť na nervy. Začala som teda rýchlo baliť kufre, kým si to nerozmyslí.
A tak som sa vydala do sveta. Na ďaleký kontinent, kam sa človek len tak nedostane. Cesta bola neskutočne dlhá a únavná, okrem žalúdočných problémov som mala aj mierne depresie z toho, na čo som sa to dala. Po príchode nás navyše ubytovali v nie práve najlepších chatkách. Moje deprimujúce stavy ma však prešli hneď po prvých výjazdoch do černošských osád. Priniesli sme im vo fľašiach vodu a pre deti výživu i nejaké sladkosti. V tom dave šťastných rozžiarených detských očiek som zbadala jedného dospelého muža, s ktorým som sa neskôr dala do reči. Ako som sa dozvedela, bol majiteľom našej i ostatných malých chatiek, v ktorých sme boli ubytovaní.
Začali sme sa stretávať aj kvôli mojej záverečnej práci o stáži, ktorá mala byť o tom, ako sme sa dostali do Afriky, čo sme tam robili a čo bolo naším poslaním. Pýtala som sa ho množstvo otázok v angličtine, keďže to bol náš dorozumievací jazyk s domorodcami. S deťmi to bolo dosť ťažké, keďže nie všetky ovládali angličtinu a ak, tak naozaj len základy. Petro bol pre mňa výnimočný, jeho elán a nadšenie pre prácu, ktorú vykonával, ma robili neskutočne šťastnou. Bola som nadšená, keď som videla, ako sa o tie deti zaujíma, ako s nimi pracuje, ako im všetko dopodrobna vysvetľuje. Iní by už po toľkých otázkach dávno stratili nervy. Petreho som sa spýtala, či by niekedy neprišiel na Slovensko pozrieť si naše krásne hory i nás, ako tu žijeme. Odpovedal mi, že vraj na Slovensku bol už dvakrát, ale rád príde znova.
Za tie dva mesiace strávené v Afrike som si ho totiž nesmierne obľúbila, a tak začal po návrate chodiť za mnou na Slovensko. Výborne sme si rozumeli, ani sekundu sme sa spolu nenudili, stále sme niečo robili. Mame som Petreho predstavila s tým, že som sa jej zdôverila so svojimi pocitmi. Priznala som sa jej, že mi je veľmi sympatický. Ona mi na to povedala len jednu vetu: „Ty vieš, čo robíš.“ Videla som však na nej, že nadšená dvakrát nebola. To však nebola jediná prekážka. Naše stretnutia boli veľmi finančne náročné, keďže som bola ešte študentka. Napriek tomu sme sa s Petrem stretávali čoraz častejšie, až som ho presvedčila, aby prišiel bývať na Slovensko. Od momentu, keď s tým súhlasil, už prešlo niekoľko rokov a stále sme spolu.
Svadbu zatiaľ nechystáme a deti tiež nemáme v pláne. Zatiaľ na to nemáme čas, keďže stále pomáhame tým africkým. To je to, čo nás v živote oboch veľmi napĺňa.
Nataška
Čo my na to?
Niekoho čaká láska v susednom dome, iného vo vedľajšom meste a niekoho zase v ďalekých krajinách. V takýchto prípadoch väčšinou bývajú prekážky väčšie a niekedy aj skutočne neprekonateľné. Sú však aj svetlé výnimky, o ktorých treba hovoriť. Lebo svoje šťastie a zmysel života môže nájsť každá z nás, len sa niekedy netreba báť opustiť svoju bezpečnú zónu.