Zaplačete! Mamu okradli v domove dôchodcov a jej hrbatú spolubývajúcu zlodej dobil na smrť...

Keďže moja babka sa dožila deväťdesiat rokov, pričom posledných desať strávila na lôžku, moja mama sa rozhodla, že pôjde do domova dôchodcov.

Trpela Alzheimerovou chorobou a už na začiatku si to uvedomovala. „Ja si nič nepamätám,“ donekonečna. Ľutovali sme ju, ale keďže bývala sama, bol to dobrý nápad. Aspoň nebude celé dni sama a bude o ňu postarané.

Mama nastúpila do domova. Spolubývajúca bola veľmi nepríjemná žena, rozťahovala sa skoro po celej izbe. Mama sa snažila robiť všetko podľa jej predstáv. Jedného dňa sa však pohádali. Mama vykričala všetko, čo sa jej nepáčilo a čo v sebe dusila, až sa spolubývajúcej zdvihol tlak natoľko, že ju museli ratovať. Už nechcela bývať s mojou mamou.

Na druhý deň mamu preložili o poschodie nižšie, kde to už nebolo také pekné ako v iných častiach. Slnko tam nesvietilo a chýbal aj balkón s krásnym výhľadom do záhrady. Bývala so ženou, ktorá mala stoštyridsať centimetrov a na chrbte veľký hrb. Mama odjakživa nemala pochopenie pre chorých a postihnutých ľudí.

Betka, jej nová spolubývajúca, mala oblečenie nakopené na stoličke, na stole plno starého jedla, špinavé poháre a príbor. Mama nemohla uveriť, že tu bude žiť. Betka si ju ani nevšímala, tu a tam prehodila pár slov. Mama bola nešťastná, chcela sa obrátiť aj na riaditeľa.

Keď som prišla na návštevu, prihovorila som sa Betke. Bola vzdelaná, mala prehľad o všeličom, mama sa mohla od nej priučiť a nie ju ignorovať. Navyše krásne maľovala. Ukazovala mi svoje dielka, ktoré boli ozaj zaujímavé.

Začala som chodiť na návštevy častejšie. Vždy som Betke povedala, kedy dôjdem, ona ma už očakávala a v kuse mame opakovala dátum mojej návštevy. S Betkou sme nakoniec spoločne upratali jej neporiadok, hneď všetko vyzeralo lepšie a ony dve si k sebe našli cestu.

No čo sa nestalo. Mama raz sedela v parku, pri nej kabelka. Neďaleko sedel mladík, ktorý ju pozoroval a v nestráženej chvíli, keď telefonovala, skočil a ukradol jej kabelku. Mala tam doklady, peniaze, kľúče. Mama to oznámila v domove, no nedalo sa nič robiť. Po niekoľkých dňoch išla po parku aj Betka. Zase zlodej. Chcel jej vytrhnúť tašku, no Betka sa nedala.

Strhla sa bitka, nakoniec Betka skončila na zemi a zlodej ju ešte poriadne dokopal do hrbu. Betku zobrala sanitka do nemocnice, kde do týždňazomrela.Celý domov o tom rozprával, moja mama plakala a nevedela sa zmieriť s jej smrťou. Zobrala som mamu na pohreb, veľmi naň chcela ísť. Dala som aj zarámovať Betkine fotky a obrázky sestričky vyvesili po domove, aby aspoň tie pripomínali úbohú Betku, s ktorou sa život ozaj nemaznal.

Často posudzujeme postihnutých ľudí podľa vzhľadu a nie podľa ich skutočných ľudských hodnôt, potrieb a citov. Preto je Betka takým mementom pre všetkých.

Uf, pri tomto príbehu vám aj slza vyhŕkne. Nad bezohľadnosťou zlodeja, ktorý sa vyvŕšil na bezbrannej osobe, nad osudom Betky, ktorá to pre svoj vzhľad určite nemala živote ľahké musela si miesto akceptáciu spoločnosti získavať viac ako ostatní. nakoniec ten tragický koniec… Teší nás len jedno, že aj vďaka tomuto zverejneniu sa jej príbeh dotkne mnohých sŕdc jej život tak dáva väčší zmysel.