Zázraky sa dejú! Keď si bezdetní manželia adoptovali dvojičky, zostali v šoku,TOTO nečakali

Linda sa pokúšala prísť do iného stavu skoro desať rokov a podstúpila snáď všetko vrátane pomoci liečiteľov. Pretože nič nezabralo, rozhodla sa s manželom nečakať na zázrak a adoptovala si dva chlapcov.

Keď nám prišiel list, že sa môžeme prísť pozrieť na chlapčeka, nemohli sme sa dočkať. A Maroško bol naozaj nádherné dieťa. Nebolo nad čím premýšľať. Vedela som, že je "môj", od prvého okamihu, keď som ho videla. Najhoršie bolo odísť bez neho domov a čakať na vybavenie všetkých papierov. Lenže my sme počas tej doby premýšľali ešte nad niečím iným. Maroško mal totiž dvojča. Keď som v ten večer zaspávala, napadlo mi, že chlapcov od seba nemôžeme oddeliť. A táto myšlienka mi nedala dlho spať.

Manželovi som nič nepovedala a počkala som, až sa vráti z práce. Uvarila som mu jeho najobľúbenejšie jedlo, na stôl dala sviečky a počas jedla som mu povedala, čo by povedal na to, keby sme si vzali chlapcov dvoch. Obom nám to prišlo síce ako trochu šialený nápad, ale nakoniec sme to chceli obaja. Sme spolu už dlho a vedela som, že toto zvládneme. A tak sme si po nutnom vybavovaní priviezli domov dvoch ročných chlapcov.

Nemá zmysel popisovať, aký šok to je, keď sa celý život staráte len sama o seba a maximálne o manžela, a zrazu máte doma dve takéto malé a trochu vydesené deti. V tehotenstve máte deväť mesiacov pripraviť sa na to, toto je zo dňa na deň. Ale neľutovala som. Bola som dlho extrémne uťahaná, ale šťastná. Konečne sme boli rodina. A že som si synov neporodila? No a čo! To mi bolo naozaj jedno.

Keď mali chlapci niečo vyše troch rokov, začala som sa zle cítiť. Zvracala som skoro týždeň, než som zašla k doktorke. Keď sa ma moja obvodná spýtala, či nemôžem byť tehotná, vysmiala som sa jej. Ja predsa tehotná byť nemôžem! Napriek tomu som cestou domov v lekárni okrem liekov na nevoľnosť kúpila aj tehotenský test. A boli tam. Po toľkých rokoch snahy, po niekoľkých nevydarených umelých oplodneniach, po toľkých preplakaných nociach plných beznádeje ... Konečne dve čiarky.

Prvé tri mesiace som síce zvracala, ale inak tehotenstvo prebehlo pohodovo. Keď mi na ultrazvuku gynekológ povedal, že nečakám jedno, ale dve deti, skoro som omdlela. Dvojčatá už som mala doma a ďalšie som čakala. A aby toho nebolo málo, k dvom chlapcom sa mi narodili ďalší dvaja chlapci. Teraz mám ešte len poriadny kolotoč, kruhy pod očami a o týždni na pláži si môžem len snívať, ale som šťastná. Ani neviete, ako veľmi. Dôvod, prečo sa o svoj príbeh delím, je jednoduchý. Chcela by som odkázať všetkým, ktorí už nedúfajú, nech to nikdy nevzdávajú. Zázraky sa totiž dejú, zvlášť keď človek príliš netlačí na pílu.