Žena, ktorá pláva so žralokmi bez klietky: Mám ich v krvi

Na vysokej škole sme ju volali Apačka. Snedá, nohatá divoška, no žiadna Amazonka. Rozišli sme sa po promóciách a našli sme sa po 15 rokoch na Facebooku. Kým väčšina z nás tam vycapila fotky detí a manželov, Apačka v neopréne sa pýšila blízkymi stretnutiami tretieho druhu so žralokmi, čo majú papule a zubiská ako svet. Daniela dnes prednáša angličtinu na vysokej škole v Prahe. Voľný čas však trávi pod vodou, podľa možnosti čo najbližšie k ostrým plutvám morských predátorov. Aj tento rozhovor vznikal čiastočne mailom medzi Bratislavou a pobrežím Južnej Afriky, kde možno nájsť hneď niekoľko zo stoviek druhov žralokov a kde to Apačka volá „moje miesto na zemi“.

To je asi najčastejšia otázka, ktorú dostávam a stále na ňu neviem odpovedať. Skrátka okolo dvadsiatky sa to vo mne zrodilo – zobudilo sa podvedomie a ja som ho poslúchla. Vždy počúvam svoje pocity. Bola som vtedy rok v Londýne a začala som si zháňať knihy, obrázky, informácie, všetko možné o žralokoch. Ale vôbec neviem prečo – dôvod neznámy. Žiadne filmy, čo by ma inšpirovali, knihy, čo by to naštartovali, nič. Ani po rodičoch som to nemohla zdediť, obaja vyrástli na letisku. Mamka glajdovala na vetroňoch, ocino bol inštruktorom parašutistov. Aj sestra sa načas dala na paraglajding, ja jediná som sa vrhla do hĺbok. Pri žralokoch sa mi rozprúdila krv a motýle v bruchu začali vyvádzať. Mám ich skrátka v krvi namiesto hemoglobínu:))

To bolo tiež v Londýne. Zašla som tam do akvária a prihlásila som sa ako dobrovoľníčka, že sa budem starať o akvárko so žralokmi. A zobrali ma. Každý deň som tým krásnym mrškám servírovala čerstvé ryby. Mali sa kŕmiť rybou nastoknutou na palici. No ja celý život pokúšam hranice a zároveň verím na anjelov, že mi tie hranice dovolia posunúť a ma nechajú žiť. Takže som raz potajomky vzala rybu do ruky, priplazila sa na bruchu k okraju akvária, čo najbližšie k hladine a podala som žralokovi rybu zo svojej ruky priamo do tlamy. Nádherný pocit, neopísateľný. Ale videli ma a bol z toho, samozrejme, „prúser“. Našťastie sa to skončilo len pokarhaním.

Prvý potápačský kurz mi našli rodičia, ani to nebol môj nápad. Vraj keď už milujem žraloky, asi by bolo fajn vedieť sa potápať. Kvalifikáciu až na inštruktora potápania som si potom postupne zvyšovala – z jediného dôvodu, aby som sa k žralokom priblížila a naučila sa o nich čo najviac. Ešte v Londýne sa pár ľudí z môjho najbližšieho okolia dozvedelo, že na Slovensku sa chystá expedícia za žralokmi do Afriky. Zohnali mi o tom mini článoček a kontakt na zodpovednú osobu, ja som toho človeka okamžite oslovila a vybrala som sa do Afriky za nimi!! Sama, bez ich sponzora, na vlastné aupair náklady. Bolo to v roku 1998. Z pôvodne plánovaných dvoch týždňov som tam strávila mesiac, zoznámila som sa s ľuďmi, ktorí sa stali mojimi učiteľmi a guru – najmä s Andre Hartmanom. Pobrežie JAR je miesto s tretím najvyšším výskytom veľkých bielych žralokov na svete. Je tam osem spoločností, ktoré vyvážajú na Atlantik ľudí na lodiach a umožňujú im pozorovať žraloky z klietky. Dostalo ma to tam. Po návrate som ukončila aupair kariéru a všetky zarobené libry som investovala do cestovania. Aj ďalšie zárobky potom.

Ani na jednom výlete som nemala žiadne peniaze, žiadne vreckové, bankové karty, nič. Len letenku tam a späť na nejaké časové obdobie. Keď sa niečo stalo, ako že sa vždy aj stalo, musela som si na ďalšie presuny a zmeny plánov zarobiť na mieste – potápačskými kurzami, ale aj inými robotami. Napríklad na talianskom ostrove Lampedusa som asi tri mesiace stavala s chlapmi krčmu – normálne prikladala tehlu k tehle. Večer a v noci som sa potápala. Na Sicílii som spala v prístave na lodi a sprchovala som sa na parkovisku. V Kanade zasa v obytnom voze ako jediná žena s ďalšími štyrmi potápačmi. Každý týždeň sme sa presúvali do iného mesta a cez víkend sme učili ľudí potápať sa vždy na inom jazere. Síce žiadne žraloky, zato výborná potápačská skúsenosť.

Ja som po škole začala učiť, dokonca som dostala výbornú ponuku učiť na Prírodovedeckej fakulte v Bratislave. Ale na veľký smútok rodiny som ju odmietla. Moja hlava je veľmi tvrdá, ale vďaka nej si žijem svoj sen. V potápaní existuje výraz „povrchový interval“, čo znamená nevyhnutnú prestávku medzi dvoma ponormi za jeden deň, aby sa z tela uvoľnil dusík. Ja tvrdím, že môj život je potápanie a zvyšok je len povrchový interval.

Asi všetko. Ja neuznávam výhovorky, človek musí strašne chcieť a všetko sa dá! Takisto neverím na náhody. Náhody nie sú! Sú len nevyhnutné veci, ktoré sa nám prosto stanú. Kto má pre to otvorené oči, ten je šťastný človek. A ja som! Uzavrela som učiteľstvo a denne som písala stovky mailov, často do prázdna. Hľadala som akúkoľvek šancu vycestovať na more či oceán. Veľakrát som išla riskantne, naslepo, nevedela som, ku komu a kam, len som kúpila spiatočnú letenku a šla. Z Kanady do Thajska, potom do Malajzie a nakoniec na Borneo. Tam som oslovila človeka, ktorého kontakt som našla na jednej nálepke z Kanady. Vždy si odkladám všetky kontakty, lebo verím, že sa môžu zísť. A tento sa zišiel. Odišla som na Borneo za výletmi po džungli, za potápaním a za žralokmi. Miestni mi povedali o zátoke, kam chodia večer kŕdle žralokov nakŕmiť sa. Ja som ju našla. Úžasné útesové čiernocípe žraloky všade okolo mňa, len pár centimetrov – asi 20 krásnych kusov. Bolo to kúzelné, len tak som s nimi šnorchlovala asi 300 metrov od pobrežia vo veľkých vlnách. Len ja a žraloky – sen!

Nenazvala by som to strachom. Je to skôr veľký rešpekt, rešpekt voči celému oceánu. Pre mňa je cesta autom nebezpečnejšia a hrozivejšia než ponor zoči-voči akýmkoľvek žralokom. Prostredie, kde sú žraloky doma, musíme my ľudia brať ako miesto, kde sme len návštevníkmi. Nesprávať sa suverénne. Aspoň ja sa o to snažím, nič neberiem ako samozrejmosť. Vždy pred vstupom do vody, kde viem, že sú žraloky, vediem svoje tiché rozhovory s Neptúnom. Akoby zvoním na zvonček pred prahom oceána a pýtam sa, či môžem vstúpiť.

Pojem „plávanie so žralokmi“ by som chcela upresniť. Poznáme vyše 400 druhov (!) žralokov, no len málo z nich môže byť nebezpečných. Ale práve s veľkým bielym, s ktorým som strávila štyri roky v Južnej Afrike, s tým sa za každých okolností potápať nedá. Je to môj veľký sen, ale zatiaľ ostáva len snom. Treba ho bližšie spoznať a tiež počkať na oceán, kedy to podmienky dovolia. Pozorovala som ho len z klietky, voľne pod vodou som ho nestretla. Ale verím, že sa to stane. Pri prípravách na ponor sa párkrát stalo, že 4,5-metrový krásavec plával okolo lode, a tak sme museli zmeniť lokalitu a o kúsok sme sa posunuli. Teoreticky sme ho tam mohli stretnúť, ale nemala som to šťastie, aspoň o tom neviem. Paradoxne, so žralokom tigrovaným, ktorý je prezývaný aj „hyena morí“, pretože vraj požerie všetko, čo mu príde do cesty, s tým som plávala voľne mimo klietky, dokonca s niekoľkými. A keď boli veľmi zvedavé, tak som ich na radu skúsených jednoducho odsunula rukou od seba. Prosto som posunula tigriu papuľku ďalej od svojho nosa – a nezožrali ma!

Ja sa s ohňom nezahrávam. Idem do vody vždy s myšlienkou, že sú tam žraloky, a preto do tej vody leziem! Ale viem, že som len návštevník a že keď nejakého žraloka stretnem, je to pre mňa veľké šťastie a musím rešpektovať jeho správanie, prístup a vôľu ma vo svojich vodách tolerovať. Útok žraloka je len obranná reakcia, jej cieľom nie je zlikvidovať, zničiť. Žraloky, a zvieratá vôbec, neútočia pre zábavu. Pre ne je útok záverečná a zároveň veľmi vyčerpávajúca reakcia, pri ktorej strácajú energiu, preto sa do útoku nepúšťajú len tak. Človek zabúda, že v mori je hosťom, a nie vrcholom potravinového reťazca. Pod vodou je jeho súčasťou, akurát si to neuvedomuje, lebo nechce.

Žralok má, bohužiaľ, veľmi zlú reputáciu. Keď vo svojich vodách napadne plavca alebo surfistu, sú toho plné noviny, pritom ide naozaj o zriedkavé prípady. Ale keď na diaľniciach denne zomrú stovky ľudí pre pochybenie iných ľudí – to vnímame ako normálne a prirodzené. Žralok nemá ruky, ak chce niečo preskúmať, spoznať, musí do toho naraziť, niekedy aj ochutnať. Hlavne veľký biely žralok, ten je veľmi zvedavý a pripláva k človeku bližšie. Ale 90 ráz zo sto odpláva preč. Neútočí zakaždým, keď vidí človeka! Ľudia majú o žralokoch klamlivý a falošný obraz, len preto, že o nich vedia veľmi málo.

Neviem, opýtaj sa ma a uvidíme, sama som zvedavá:)) Informácie o žralokoch nasávam stále – učím sa hlavne v Južnej Afrike od svojho mentora a priateľa Andre Hartmana, ale aj pozorovaním pod vodou, všímam si ich správanie, reakcie, spôsob plávania, sledujem dokumenty, čítam... No a potom to spracúvam v prednáškach, ktoré robím napríklad v rôznych potápačských centrách v Prahe, zahraničným študentom na svojej fakulte prednášam morskú biológiu ako hosťujúci lektor. Aj základné školy sa o mne dozvedeli a pozvali ma, a tak som mala prednášku pre niekoľko stoviek detí. Žraloky a informácie o nich dokonca pravidelne zaraďujem aj do výučby gramatiky, vždy nájdem spôsob, napríklad stupňovanie prídavných mien alebo rôzne gramatické formy. Tak si vlastne spríjemňujem svet bez mora:))

Presnejšie všetky moje dovolenky sú venované potápaniu a jedna veľká, mesačná v roku (keďže učím, môžem ju mať) je venovaná Južnej Afrike a len a len žralokom. Beriem si so sebou celý svoj 20-kilový potápačský výstroj a hneď ako sú podmienky priaznivé, idem do vody. Cestujem za rôznymi druhmi žralokov – veľké biele sú dole, dve hodiny cesty od Kapského Mesta, kde mám základňu. Vody Atlantiku majú teplotu 10 – 15 stupňov, čo im vyhovuje, teplú vodu biele žraloky nemusia. Bližšie ku Kapskému Mestu zas plávam v chaluhovom lese so sedemžiabrovými širokonosými a pri Durbane sa potápam s tigrími žralokmi – tie zas potrebujú teplú vodu Indického oceána, cca 24 stupňov. Každý deň, keď sú prijateľné podmienky – teraz je tu totiž zima, búrky a silný vietor – vychádzam na more, potápam sa v klietke k veľkým bielym, fotím, pozorujem ich reakcie na prítomnosť ľudí, lode, cudzie predmety na hladine, plávanie, pohyby a ich príčiny, iných žralokov s nimi vo vode... Všetko si zapisujem, pozorujem, analyzujem. Ak nie som na lodi s veľkými bielymi, potápam sa inde, napríklad v kelpových – teda chaluhových – lesoch, najradšej sama.

Na niektoré potápačské výlety sa pridám ku skupine, ale inak cestujem už 10 rokov sama. Tak to mám najradšej. A človek-cestovateľ aj tak nikdy nie je celkom sám, vždy stretne desiatky ľudí, spozná nových a podnikne ďalšie dobrodružné výpravy. Do vody chodím najradšej sama, hoci sa to nemá, ale nemusím sa o nikoho báť a spoľahnem sa len sama na seba. Záleží aj na tom, aké lokality mám pred sebou. V Čechách v čiernych lomoch a jazerách mám väčšinou buddyho (partnera – pozn. red.).

Určite aj ten, ako všetko v mojom živote, ovplyvnilo cestovanie. Nikto nevie, či by som našla seberovného partnera, keby som necestovala, ale vôbec sa tým nezaoberám. Na cestách som nikoho takého nestretla a vlastne ani nehľadala. Tú dôležitú časť života, keď si ľudia nachádzajú životných partnerov, som bola na cestách a mojimi partnermi boli žraloky. Na vzťah nebol priestor, respektíve ja som mu žiadny priestor nenechala.

Jasné, vždy mám sen, bez toho to nejde. Mojou veľkou túžbou je plávať s veľkým bielym žralokom mimo klietky, byť s ním vo vode, mať priestor a čas ho pozorovať. Raz sa to určite stane, lebo ja svoje sny nevzdávam a výhovorky neberiem! A ešte by som sa chcela venovať bielemu, ale aj ostatným žralokom, hlavne tigrovaným, čo najviac a dlhodobo, trebárs i vedecky. Skrátka, aby to bola súčasť môjho povolania. Hoci svojím spôsobom si zo žralokov robím súčasť povolania sama už teraz:))