Preskočiť na hlavný obsah
Reklama

Žene napísal odkaz, že príde o 14. h, no odvtedy sa neukázal. Čo sa stalo so známym maliarom?

Tvorba Jozefa Kornucika pripomína prerušenú pieseň.

Zdroj: Peter Ličák

Reklama

Akademický maliar Jozef Kornucik zmizol zo sveta bez najmenšej stopy. Dodnes nevedno kde, ako, prečo. Vravievalo sa o ňom, že je to slovenský Picasso. Charakterizovala ho zvláštna tvorba, zvláštny životný príbeh aj zvláštny koniec, ktorý si neraz v rozhovore s kamarátmi predpovedal.

Zdieľať

Video Player is loading.
Stream Type LIVE
Advertisement
Current Time 0:00
Duration 0:00
Remaining Time 0:00
Loaded: 0%
    • Chapters
    • descriptions off, selected
    • subtitles off, selected
    Tabletky nevyriešia VŠETKO: Nájdite liečivú silu v prírode!

    Na celom záhadnom príbehu je isté len to, že presne rok po zmiznutí vyhlásil Mestský súd v Košiciach Jozefa Kornucika za úradne mŕtveho. Názory jeho výtvarných súpútnikov z košických a prešovských ateliérov na jeho záhadný odchod sa rôznia. Najväčší optimisti aj 45 rokov po jeho zmiznutí veria, že jedného dňa sa tak nečakane, ako zmizol, aj objaví v niektorej košickej galérii alebo v kaviarni. „Možno sa raz objaví alebo sa o ňom niečo dopočujeme,“ vyjadril sa pred časom jeho priateľ sochár Juraj Bartusz (77) z metropoly východného Slovenska.

    Zdroj: Peter Ličák

    „Prídem o 14. h.,“ nechal manželke Márii v dvadsiaty deň roku 1976 v košickom byte odkaz na kúsku papiera akademický maliar Jozef Kornucik. Od napísania tohto odkazu uplynulo už 45 rokov a stále sa nevrátil.

    „Odišiel bez vysvetlenia, uvoľnené miesto v pomyselnom umeleckom orchestri mladých výtvarníkov už nikto neobsadil. Tvorba Jozefa Kornucika pripomína prerušenú pieseň maliara, ktorý je stále stálicou na slovenskom umeleckom nebi,“ konštatuje Anna Ondrušeková, riaditeľka Tatranskej galérie v Poprade.

    Rodák zo Sniny patril k tým, ktorí v päťdesiatych rokoch študovali na Strednej umelecko-priemyslovej škole v Bratislave, jeho spolužiakmi boli Milan Sládek, Juraj Jakubisko, Elo Haveta, Vlado Popovič. Rozhodujúci vplyv na jeho umelecký vývoj malo štúdium v ateliéri profesora Petra Matejku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. „Po inšpirácii týmto pedagógom, ale aj tvorbou Picassa sa stali dominantnými témami Kornucikovej tvorby jánošíkovské motívy, ľudové tradície, ale aj Slovenské národné povstanie. Vo svojich kompozíciách bol veľkorysý, už vo svojich študentských rokoch vyčnieval nad priemer, a to mu ostalo na celý život,“ hovorí známa galeristka z Popradu.

    Zdroj: Peter Ličák

    Kornucikov návrh na gobelín Dedinská matka.

    „Spolu sme vystavovali, spolu sme objavovali prvé zákony toho, čomu sa hovorí maľba. Mali sme dokonca akýsi rebrík postavený z mien, o ktorých sme sa domnievali, že sme ich dosiahli alebo preskočili. Môžem hovoriť azda za všetkých, že to bol kresliar prvej kategórie, o akom predtým v slovenskom maliarstve nemohlo byť ani reči,“ zaspomínal si na Kornucika jeho spolužiak výtvarník Vlado Popovič, takisto rodák z východného Slovenska, z Vysokej nad Uhom. V bratislavskom Divadle obrazov na Suchom mýte zdramatizoval Malého princa od Exupéryho, výtvarné riešenie scény mu navrhol Kornucik.

    Do tajov jeho tvorivého myslenia pootvoril svojou spomienkou dvere azda jeho najbližší kamarát Juraj Bartusz: „Svoje gobelíny si dával Kornucik zhotovovať do Jindřichovho Hradca. Raz pripravil výtvarný návrh s rozmermi 9 x 3 metre, lenže veľký kartón sa do auta nevošiel, tak ho poskladal na malý balík. Keď ho vedúci gobelínových dielní rozbalil, na kartóne boli veľké zlomy, farba v zlomových miestach bola bledá, popraskaná, vzniklo akési mriežkovanie. Vedúci sa opýtal, čo s tým majú robiť. Kornucik bez váhania rozhodol, nech to utkajú tak, aké to je. A vznikol jedinečný gobelín...“

    Zdroj: Peter Ličák

    Po zmiznutom umelcovi márne pátrala aj Federálna kriminálna ústredňa.

    Pre niektorých Kornucikových kamarátov nebolo jeho zmiznutie až takým veľkým prekvapením, lebo si pamätali jeho záhadnú predpoveď: „Raz zmiznem a nikdy ma nenájdu!“ A manželka Mária na jednej vernisáži výstavy Kornucikových obrazov to ani nemohla povedať krajšie: „Myslím si, že bolo šťastie žiť s ním toľké roky a ešte mať aj pokračovanie. Mám s ním syna Pavla, ktorý je grafickým dizajnérom, vlastne neodišiel, je tu. Možno sa tu na vernisáži medzi nami pohyboval, stále mám taký pocit, že sa niekde v kútiku smeje, krúti si svoje dlhé fúzy a všetkým sa nám posmieva...“

    Vyberáme pre vás niečo PLUS