Ženy, ktorým budete ZÁVIDIEŤ: Stalo sa im v živote to, o čom mnohé iba snívajú...

Ako dospievajúce dievča som nepatrila medzi tie výrečné, skôr som bola utiahnutá. Závidela som mojim spolužiačkam, že sú také „viditeľné“, odvážne a sebavedomé. Mali frajerov hádam od 10-ich rokov. A ja? Ja som sedela iba v kúte a pozorovala to. Lenže potom prišiel „boom“ internetových zoznamiek a vedľa nás otvorili internetovú kaviareň. A tak som sa prihlásila a dala si inzerát. Spomedzi viacerých ma najviac upútali slová istého Juraja. Začali sme si písať. Každý deň som sa zo školy ponáhľala do internetovej kaviarne, len aby som si prečítala jeho slová a aby som dostala svoju dávku lásky, obdivu a túžby. Až došlo k osudovému prvému stretnutiu. Vošla som do kaviarne – mimochodom tej internetovej, do ktorej som chodievala a čakala som. Dali sme si znamenie, že bude mať na sebe modré tričko a ja zas ružové.

Zamrazilo ma, keď dnu vošiel môj sused z paneláka a mal na sebe modré tričko. On zmeravel, keď zbadal mňa. Áno, celý čas sme si písali netušiac, že sa vlastne už dávno poznáme. No teraz sme už o sebe vedeli veci, ktoré by som za normálnych okolností susedovi nepovedala. Začali sme sa smiať. Čo smiať, rehotať! Stal sa z nás pár a chodili sme spolu naozaj veľmi dlho – desať rokov! Potom sme sa vzali. Dlho sa nám nedarilo mať dieťa. Roky sme sa oň pokúšali, boli sme aj na umelom oplodnení. A keď sa zadarilo a na svet prišiel plod našej veľkej lásky, o mesiac na to mal Juraj tragickú nehodu na aute. Bol na pokraji smrti… Moja prvá a jediná láska bola v ohrození života, kým ja som držala v náruči naše vytúžené dieťa. Našťastie prežil, hoc je na invalidnom dôchodku. Neviem si predstaviť nikoho iného po svojom boku – nikdy!