Kedysi, keď bola v móde autoritatívna výchova, platilo, že čo povie mama alebo tatko, je sväté. Aj keď to možno nebola pravda. Skrátka, patrilo sa, aby rodičia vychovávali a deti poslúchali. Dnes je už rodičovstvo voľnejšie, otvorenejšie, nie také jednostranné a trochu viac intuitívne. Mamy aj otcovia sa snažia viac načúvať deťom, porozumieť ich svetu a sú ochotnejší niečo sa od nich naučiť.

Či sú vaše deti malé alebo dospelé, vždy sa nájde niečo, v čom vás môžu inšpirovať alebo otvoriť pred vami nové obzory. Len treba byť vnímavým rodičom a mať otvorenú myseľ. Vaše príbehy sú dôkazom, že niekedy je nám práve vlastné dieťa najlepším učiteľom.

Klára (41):

Vychutnávam prítomný okamih

Vychovávam tri deti, medzi ktorými sú len 1,5-ročné rozdiely, a prvú vec, ktorú som sa pri nich naučila, je trpezlivosť a nadhľad, ale aj vychutnávanie prítomného okamihu. Naučila som sa viac zamýšľať nad tým, ako uvažujú ony. Keď som na ne skríkla, uvedomila som si: „Hej, brzdi, veď Esterka je na tomto svete len tri krátke roky a vidí veci celkom inak ako ty!“ Vyhadzovanie hliny z kvetináča je pre ňu objavná hra, no pre mňa iba vidina ďalšej práce. Všetko je pre ne nové, tak sa snažím dívať sa na svet ich očami.

Čaro malých vecí

My dospelí sme stále zaneprázdnení, dňom iba prebehneme a nevšímame si, čo všetko je okolo nás. Nezohneme sa, aby sme ovoňali kvet či zdvihli zo zeme zaujímavý kamienok, ale deti robia práve to. Zabúdame oceniť malé a niekedy aj tie veľké veci, zabúdame sa tešiť. Akoby sme už nevedeli naplno precítiť všetko, čo je v nás. Toto sa stále učím od svojich detí. Uvedomujem si, že nás pozorujú a napodobňujú, že práve my sme ich vzory, a to je pre mňa ešte väčší záväzok správať sa lepšie a zodpovedne. Deti nás počúvajú, sledujú, nasávajú to všetko do svojho vnútra. A chcem, aby som sa za to, čo odkukajú odo mňa, nemusela hanbiť.

Klára sa učí dívať na svet očami detí.
Klára sa učí dívať na svet očami detí.
Zdroj: shutterstock

Helena (50):

Pochopila som, že jej nemôžem strihať krídla

Mám jedinú dcéru Terezku, ktorá má už 26 rokov. Keď sa dnes spätne pozerám na svoju výchovu, viem, že som bola veľmi úzkostlivá mama a až prehnane som ju ochraňovala. Nepustila som ju do školy v prírode ani do tábora, dokonca som ju nenechala prespať ani u mojej mamy. Najradšej by som ju schovala pred tým „zlým“ svetom pod svoju sukňu a nikam ju nepustila. Stále som si v hlave prehrávala tie najhoršie scenáre, čo by sa jej mohlo stať.

Bola úplný opak mňa

Napriek takému prístupu bola Terezka úplný opak mňa. Vrhala sa s chuťou do všetkého nepoznaného. Na bicykli, korčuliach aj lyžiach lietala tak, že mi stáli vlasy dupkom. Nemala problém porozprávať sa s cudzím človekom ani vystupovať na verejnosti. Keď bola na strednej, začala sa venovať dobrovoľníctvu, pomáhala rôznym neziskovým organizáciám. Poviem pravdu, bola by som radšej, keby sedela doma pri mne, čítala knihy alebo hrala na klavíri, ale to bola moja predstava o jej živote. Keď som ju raz videla pri práci v teréne, ako sa dokáže rozprávať s ľuďmi bez domova, pochopila som, že to je jej dar a ja jej nemôžem pristrihávať krídla, hoci sa o ňu nesmierne bojím.

Obdivujem ju

Dnes má Terezka 26 rokov, študuje v Dánsku a pracuje pre organizáciu, ktorá pomáha utečencom. Úprimne vyhlasujem, že svoju dcéru nesmierne obdivujem. Dokázala to, na čo som ja nikdy nemala odvahu. Dostala sa na miesta, o ktorých som iba snívala. Naučila ma, že prehnaná úzkostlivosť uberá radosť zo života a človek v podstate nič nezažije. Naučila ma väčšej bezstarostnosti a tomu, že veci niekedy treba nechať na osud, menej plánovať a nechať sa unášať prúdom života. Ďakujem ti za to, Teri.

Helena svoju dcéru obdivuje pre jej odvahu.
Helena svoju dcéru obdivuje pre jej odvahu.
Zdroj: shutterstock

Michaela (37):

Dostala som lekciu nepredvídateľnosti

Mám dve deti a tie sú pre mňa najväčším zdrojom sebapoznania. Niekto chodí cvičiť jogu na Bali, aby sa našiel, mne stačilo porodiť deti. Pri nich som si uvedomila veľa vecí – povinnostiam prikladám väčší význam ako zábave, ľahko sa nechám vytočiť, som netrpezlivá, v mnohých veciach tvrdohlavá... Kedysi som potrebovala mať život nalinajkovaný, neznášala som čokoľvek nepredvídateľné, no potom prišli deti a tie sú najlepšia lekcia nepredvídateľnosti. Jeden deň si poobede pospia, ale druhý už nie. Ochorejú práve vtedy, keď máte naplánovanú dovolenku. V jednej minúte sú šťastné a v druhej majú hysterický záchvat. V pondelok im chutí ryža, ale v utorok už nie. Deti sa menia akoby každú sekundu a to som sa musela naučiť. Akceptovať nepredvídateľnosť.

Mať deti je ako držať pred sebou zrkadlo

Naučila som sa, že hoci je plný drez riadu, niekedy je dôležitejšie objať moju malú princeznú alebo si s ňou zatancovať. Riad počká, no ten moment s ňou mi utečie a možno objatie potrebuje práve teraz. Učím sa každý deň robiť spontánnejšie rozhodnutia a niektoré veci nechať tak. Učím sa byť milšia a mať sa radšej, aby som dala dcére ten najlepší vzor. A hlavne sa učím, že sa treba stále učiť. Mať deti je ako držať pred sebou zrkadlo alebo skúmať samu seba pod mikroskopom. Takú lekciu vám nič iné v živote nedá. A za to treba byť naozaj vďačný. 

Objatie je niekedy to najdôležitejšie.
Objatie je niekedy to najdôležitejšie.
Zdroj: shutterstock

ČO SA OPLATÍ ODPOZOROVAŤ OD DETÍ

1. Prežívať prítomný okamih a nemyslieť na to, čo bude o desať minút a čo musíte spraviť o pol hodiny.

2. Úprimnosť a spontánnosť – niekedy je dobré veci pomenovať priamo a spraviť hneď to, na čo máte náladu, a netrápiť sa tým, čo si kto o vás pomyslí.

3. Prejavovať city – deti vás kedykoľvek objímu a povedia vám, ako vás majú rady. Koľkí dospelí to tak robia?

4. Smiech – úprimný, detský a nákazlivý. Dávkujte si ho pravidelne.

5. Viac zvedavosti a chuti objavovať – deti za deň položia stovky otázok a stále ich niečo zaujíma. Vezmite si niečo z ich detskej zvedavosti a začnite sa aj vy viac pýtať. Viac sa dozviete, viac sa naučíte.

Každý sa môže stať lepším človekom vďaka vplyvu detí

Radí Mgr. Jana Lacková, psychologička a koučka 

Mgr. Jana Lacková, psychologička a koučka
Mgr. Jana Lacková, psychologička a koučka
Zdroj: archív J. L.

● Kedysi nám rodičia pri náznaku našich názorov a predstáv s pobúrením hovorili: „Kura predsa nebude učiť sliepku!“ Súčasnosť je však iná a mnohí rodičia si aj vďaka technologickému pokroku uvedomujú, že ich deti sú a budú v mnohých oblastiach popredu a dospelí sa majú od potomkov čo učiť. Deti sú a vždy boli pomocou, ako sa posunúť vpred. Záleží na nás, ako sa k novej situácii postavíme. Už pred narodením dieťaťa sa nám život začína meniť. Či sa nám to páči, alebo nie, musíme spomaliť, zmeniť priority, väčšinou začať fungovať inak ako doposiaľ.

Zlepšujeme svoj časový manažment, flexibilne sa prispôsobujeme možnostiam a situácii, pracujeme na svojej tolerancii, spolupracujeme, s kým sa dá, kreativita nás neopúšťa ani v krízových momentoch, logistiku máme ako koníček a popritom zvádzame boj s vlastnými  frustráciami. Deti sú pre nás dospelých radosťou a šťastím, no zároveň i ohromnou skúškou vytrvalosti a odvahy, výzvou a inšpiráciou. Ide o to, čo všetko dokážeme vnímať, čo všetko chceme, čo si dovolíme, aké máme možnosti a kde nastavíme hranice. Ak si to dovolíme, nastavíme si zrkadlo, môže sa každý z nás stať lepším človekom vďaka vplyvu svojich detí.

Svet sa nezrúti, keď sa dieťa zašpiní

Deti sú pre nás studnicou poznania. Môžeme si s nimi nanovo užiť detstvo, spoznávať život, objavovať jeho krásy, no zároveň začíname lepšie chápať svojich rodičov a  ich „pravidlá, príkazy a zákazy“. Koľké z nás boli presvedčené, že nikdy v živote sa nebudú správať ako ich rodičia? A koľké to napriek presvedčeniu robíme? Pokračujeme v modeloch, ktoré máme zažité, lebo väčšinou iné nepoznáme alebo ich nevieme zmeniť. No ak ich nezmeníme, naše deti ich od nás odkopírujú a budú v nich pokračovať.

Nie všetky modely sú zlé či nefunkčné, sú aj také, ktoré nám zlepšujú život a potrebujeme ich mať v našom repertoári. Tie nechceme meniť. Ale čo tak poopraviť tie, ktoré nám škodia? Čo tak na chvíľu sa opäť stať dieťaťom, precítiť, čo cíti, a s vedomím dospelého urobiť rozhodnutie, ktoré bude prospešné pre všetkých? Veď svet sa nezrúti, keď sa dieťa zašpiní, spadne, buchne či odprace veci do pravej poličky namiesto do ľavej. Disciplína a hranice sú potrebné, ale láska, ocenenie, objatie a pochopenie sú tiež dôležité.

Napísali ste nám na Facebooku

Blanka Berecová-Kriššáková: Deti ma naučili menej sa báť a mať viac životného optimizmu.
Danka Kajčová-Hužvarová: Mňa veľa naučila moja vnučka. Vrátila som sa do svojich detských čias a zaspomínala si.
Martina Krašová: Moja najväčšia výzva? Naučiť sa po anglicky! A dnes sa učím so svojím synom.