Zjavenie, ktoré zmenilo život Vierke: Nečakaný zázrak, ktorý naplnil jej túžby po dieťati...

Ešte pred pár rokmi by som neverila, že raz budem rozprávať tento príbeh. Spolu s manželom Petrom sme túžili po dieťatku od prvých mesiacov manželstva. Mysleli sme si, že je to len otázka času. No čas plynul a každý ďalší mesiac sa končil slzami, nie radosťou. Zažili sme osem rokov sklamania, bolesti, nepochopenia a nekonečných otázok. Dvakrát sme podstúpili umelé oplodnenie, no bez úspechu. S každým neúspešným pokusom som prichádzala o kúsok samej seba.

Počuli ste náš podcast?

Keď moja najmladšia sestra porodila druhé dieťa a všetci sa nás pýtali, kedy sa konečne pridáme, cítila som sa úplne zlomená. Namiesto radosti som prežívala úzkosť, závistlivý smútok a pocit vlastného zlyhania. Často som sa vyhýbala spoločnosti, prestala som chodiť na rodinné oslavy, uzatvárala som sa do seba. Začala som trpieť depresiami a panickými atakmi. Noci som preplakala, dni prežívala ako v hmle. V najhoršom období som navštívila terapeutku. Tá mi navrhla, aby som skúšala dlhšie prechádzky v prírode, vraj pomáhajú duši.

V tom čase sme mali doma psíka, s ktorým som denne chodila von. A tak som namiesto prechádzok po sídlisku začala chodievať do lesa neďaleko nášho domu. Les sa stal mojím tichým útočiskom. Bez ľudí, bez otázok, bez pohľadov. Iba ja, príroda a pokoj. Prechádzky mi začali robiť dobre, upokojovali ma a učili vnímať prítomnosť. No nikdy by som nečakala, že mi les prinesie ešte oveľa viac.

Bol Veľkonočný pondelok, keď sa to stalo. Ako obvykle som išla do lesa, psík poskakoval predo mnou. Zastavila som sa pri jednom starom strome s veľkou dutinou – chodila som okolo neho často, ale tentoraz som mala zvláštny pocit. Pozrela som do dutiny... A zrazu som ju uvidela. Pannu Máriu. Jasnú, jemnú, nádhernú. V tej chvíli som nedýchala. Cítila som strach, ale zároveň aj obrovský pokoj a zvláštnu lásku. Slzy mi stekali po lícach a spontánne som si kľakla a začala sa modliť. Hoci som predtým nikdy nebola veriaca.

Domov som prišla roztrasená. Keď som Petrovi všetko rozpovedala, pozeral na mňa ako na človeka, ktorý prežil sen. Neveril mi, ale vnímal, že som sa zmenila. Bola som iná – pokojnejšia, vyrovnanejšia, akoby sa mi vrátil život. O niekoľko týždňov som nedostala menštruáciu. Nevenovala som tomu veľkú pozornosť – po toľkých rokoch sklamaní som sa už netešila. Ale keď sa pridali ranné nevoľnosti, urobila som si test. A bol pozitívny. Nedokázala som tomu uveriť. V slzách som volala Petrovi a on bol takisto šokovaný. Na ďalší deň sme šli ku gynekologičke, ktorá potvrdila, že som tehotná. Po ôsmich rokoch. Bez lekárov. Bez zásahov. Po zázračnom zjavení.

Dnes máme tri krásne deti. A aj keď to možno znie ako z rozprávky, verím, že to bol zázrak. Spolu s Petrom sme sa stali hlboko veriacimi. Ten strom v lese je pre nás posvätným miestom. Urobili sme v jeho dutine malý oltárik, pri ktorom sa pravidelne modlíme. Chodíme tam všetci – ja, Peter a naše tri deti. A zakaždým, keď sa k nemu postavím, cítim tú istú pokoru a úžas ako v ten Veľkonočný pondelok. Neviem, prečo sa to stalo práve mne, ale som vďačná.