Zúfalá Valentína stratila milovaného syna: Toto sa stalo po jeho SMRTI! Budete mať ZIMOMRIAVKY

Nič nie je také dôležité ako láska. Je hrozné, keď láska zmizne. Ale ona nezmizla, musela som to pochopiť. Môj syn mal krásnych sedemnásť rokov a celý život pred sebou. Jedného dňa sadol do auta s kamarátom, ktorý šoféroval a nabúral. Môj syn v nemocnici prehral boj o život. Aj ja som ho tam prehrala a čas zastal.

Nedokázala som žiť bez neho. Dni sa zlievali a po pohrebe som si začala nalievať čoraz viac vína, aby som otupila zmysly. Stal sa z toho návyk a manžel ma varoval, že ak budem pokračovať, skončím v protialkoholickej liečebni, nechce prísť aj o mňa. Lenže nevedela som sa zastaviť, život mi nedával zmysel, nemala som pre koho žiť. Nemali sme ďalšie deti a manžel mal svoju prácu a ambície. Ja som nič také nemala. Z práce som si vzala neplatené voľno a všetci to chápali, ale znamenalo to, že som ešte viac upadala do depresie a alkoholu.

Po dvoch týždňoch od pohrebu prišla moja mama, že nejaký čas zostane so mnou, poupratuje, navarí... Videla, že nie som toho schopná, aj keď som doma. Dobre mi to padlo, hoci som vedela, že ju zavolal manžel. Asi dúfal, že mama mi pomôže. Pomohla, ale len s domácnosťou, bolesť mi neutíšila. Jej dobre mienené rady ma rozčuľovali a cítila som sa ešte viac sama.

Keď som bola na úplnom dne svojich síl, vzala som si priveľa liekov a zapila ich alkoholom. Áno, chcela som odísť z tohto sveta za svojím synom. Využila som chvíľu, keď mama odišla do mesta na nákup. A vtedy som uvidela svoje bezvládne telo na posteli aj celú izbu. Nechala som ho tam a prechádzala sa po byte. Vtom som uvidela syna. Moje krásne sladké dieťa, môj život. Objal ma a povedal mi, že musím žiť. Mám sa prestať báť, budem mať ešte dieťa… Nechápala som, čo mi to hovorí, na druhej strane som prestala cítiť smútok a videla som konečne svetlo na konci tunela.

Moje dieťa ma utešovalo a dávalo mi silu. Zrazu som cítila veľký tlak, ktorý ma ťahal od syna preč, no nechcela som odísť… Usmial sa a povedal, že je stále so mnou, stále. Nesmiem sa báť, že som oňho prišla. Nikdy sa tak nestane. Prebudila som sa v nemocnici. Našli ma včas a priviedli k životu.

Odvtedy som cítila pokoj. Prestala som piť, krok za krokom som sa vracala do života a hľadala si novú cestu. Mala som 38 rokov a naozaj som ešte mohla mať dieťa. Navrhla som to manželovi, ktorý najprv pochyboval, myslel si, že si chcem kompenzovať stratu. Vysvetlila som mu, že to tak nie je, ale že máme mať ešte jedno dieťa. Zrejme by sme ho mali, aj keby Dávid neodišiel. Prvýkrát som vyriekla jeho meno a cítila, že už môžem hovoriť o jeho smrti...

Veľa vecí som pochopila po stretnutí a rozhovore so svojím mŕtvym synom. Okrem toho, že vždy máme pre čo žiť, to, že smrť nie je koniec. A v skutočnosti svojich blízkych nestrácame. Naša dcéra Amália je dôkaz, že láska prežije všetko.

Napíšte nám na email ivana.adamcova@newsandmedia.sk, ak ste prežili niečo zaujímavé alebo ste počuli pekný či inšpiratívny príbeh. My vám za uverejnený príbeh zašleme pekný darček. Ďakujeme!