Zuzanu zrazila kamarátka, pritom sa tvárila, že sa nič nestalo! Väčšiu MANIPULÁTORKU nestretla

Máte najlepšiu priateľku alebo si myslíte, že máte. Skutočnosť je však celkom iná. Niekedy nám to nedochádza hneď alebo to nevidíme. Máme pocit, že si s niekým veľmi rozumieme a koľko toho máme spoločné. Ale časom prichádzame na to, že nás len niekto kopíruje a to, čo sa mu nepáči, chce zmeniť. Čoskoro vyberá hudbu, obmedzuje priateľov, privlastní si vás a s nikým iným už netrávite čas. To všetko som zažila.

Zoznámila som ju aj so svojimi priateľmi a ona ich postupne vytlačila z môjho života. Pekne takticky. Najprv chcela ísť so mnou behať, cvičiť, ísť na túru. Jasné, že som ju brala. Mám kopu záľub. Ani som nevedela kedy a prišla som o ľudí, s ktorými som trávila ten čas bez nej, lebo jej nesadli, nepáčili sa, chcela byť so mnou sama, ale poza môj chrbát sa stretávala s mojimi priateľmi, na ktorých som jej vinou nemala čas.

Keď som sa to dozvedela, hnevalo ma to. Páčil sa mi totiž jeden muž. Chodili sme cvičiť, párkrát ma zviezol domov, pozval ma von. Nepriznala som sa jej, neviem, ako sa to dozvedela, ale začala si s ním vypisovať. Potom mi preposlala správy, ako ju pozýva na kávu, aby som mu vraj neverila.

Tak som sa s ním viac nestretla, lebo vedel, že sme kamarátky. Ale keďže mi povedal, že vypisovať mu začala ona, nie on, konfrontovala som ju s tým. Pohádali sme sa pred telocvičňou, nastúpila do auta a narazila do mňa. To bolo to posledné, čo mohla spraviť. Dodnes sa mi za to neospravedlnila, bola to vraj moja chyba, lebo som na ňu zvýšila hlas. Netušila som, že ak niekto zvýši hlas, treba ho zraziť autom.

Dlhší čas som s ňou nevedela komunikovať. Ona sa tvárila, akoby sa nič nestalo. Opäť som si vybudovala pevné priateľstvá, ktoré som pretrhla, a začala s ľuďmi tráviť čas. A ona sa o to viac snažila dostať do môjho života.
Neviem, či som jej to všetko odpustila, asi áno, ale za kamarátku ju viac nechcem. Ignorujem jej návrhy na spoločne trávený čas. Raz za pol roka sa s ňou pôjdem prevetrať, ale nemám chuť ani silu s ňou tráviť čas. Mám z nej pocit, akoby bola mojou okovou.

Len ma mrzí, že som si myslela, aká je úžasná, pričom bola ako jedovatý had. Potom človek nevie, komu môže dôverovať a komu nie. Mohlo mi to byť jasné od samého začiatku, keď sa predo mnou vyjadrovala o iných a potom k nim pristupovala ako líška s najmilším úsmevom. Jasné, že takto rozprávala aj o mne. Bola som hlúpo zaslepená.

Teraz by som však bola rada, ak by pozornosť upriamila na niekoho iného. Chcem počúvať hudbu, ktorá sa páči mne, tráviť čas s ľuďmi, na ktorých mi záleží, pri činnostiach, ktoré mám rada. Chcem ísť na rande s mužom, ktorého si sama vyberiem, a nie, že hneď sa niekto začne do toho montovať. Chcem slobodne žiť svoj život. Smutné je, že ona má svoju rodinu, preto ma jej správanie udivuje. Nerozumiem jej a už ani nechcem.

Ak máme sklony veriť ľuďom, nevieme hovoriť nie a stále sme v pozícii, že treba vychádzať v ústrety či byť druhým k dispozícii, tak si priam koledujeme o to, aby nás niekto využil. Ako sa vraví, pritiahneme si do života takú osobu, ale nie je to pre to, aby sme prestali byť tou milou ústretovou osobou, ale aby sme sa naučili hovoriť nie a vytýčiť hranice, keď je nám to nepríjemné. Bez výčitiek!

Ak máte zaujímavý zážitok alebo príbeh, napíšte nám na email novycasprezeny@novycasprezeny.sk s heslom: NIKDY BY MI NENAPADLO! Ďakujeme, že s nami tvoríte obsah.