5. kapitola: Čarodejnica z Portobella - Paulo Coelho

5. časť
Povedal som, že si môže nechať byt aj zariadenie, ale odmietla: pôjde na nejaký čas k mame, nájde si prácu a prenajme si byt. Opýtala sa, či môžem finančne pomôcť s Viorelom. Okamžite som súhlasil.
Vstal som, dal som jej posledný dlhý bozk, znovu som naliehal, aby tam zostala, potvrdila, že pôjde k mame, hneď ako si zbalí veci. Ubytoval som sa v lacnom hoteli a celé noci som čakal, že mi zavolá a požiada ma, aby som sa vrátil a začali sme nový život, dokonca som bol pripravený pokračovať v tom starom, ak by sa inak nedalo, vďaka odlúčeniu som si totiž uvedomil, že nikto a nič na svete nie je dôležitejšie ako moja žena a dieťa.
Po týždni mi konečne zavolala. Ale povedala mi len, že si už zobrala veci a nemá v úmysle sa vrátiť. O dva týždne neskôr som sa dozvedel, že si prenajala malý podkrovný byt na Basset Road, kam musela šliapať tri poschodia s malým na rukách. O dva mesiace sme popodpisovali papiere.
Moja skutočná rodina navždy odchádzala. A rodina, kde som sa narodil, ma prijala s otvorenou náručou.
Hneď po rozvode a obrovskom utrpení, ktoré po ňom nasledovalo, som sa opýtal sám seba, či skutočne nešlo o chybné, neuvedomené rozhodnutie, typické pre ľudí, čo v mladosti čítajú veľa ľúbostných príbehov a chcú za každú cenu opakovať mýtus o Rómeovi a Júlii. Keď bolesť poľavila, a tú vylieči len čas, pochopil som, že mi život umožnil stretnúť jedinú ženu, ktorú v živote dokážem milovať. Každá sekunda s ňou stála za to a napriek všetkému by som zopakoval každý krok, čo som urobil.
Ale čas mi vyliečil rany a ukázal mi čosi zvláštne: počas svojej existencie môžeme milovať viac ako jedného človeka. Znovu som sa oženil, som šťastný po boku svojej novej ženy a neviem si predstaviť život bez nej. Kvôli tomu sa však nemusím vzdávať toho, čo som prežil, pokiaľ si dám pozor, aby som sa nikdy nepokúsil porovnávať tieto dve skúsenosti; lásku nemožno merať ako cestu alebo výšku budovy.
Z môjho vzťahu s Athenou zostalo čosi veľmi dôležité – syn, jej veľký sen, ktorý mi otvorene vyjavila, predtým ako sme sa rozhodli zobrať. S druhou ženou mám ďalšie dieťa a teraz som lepšie pripravený na radosti a strasti otcovstva ako pred dvanástimi rokmi.
Raz, keď som si šiel zobrať Viorela na víkend, rozhodol som sa k tej záležitosti vrátiť: opýtal som sa jej, prečo sa javila taká pokojná, keď sa dozvedela, že sa chcem rozviesť.
– Lebo som sa celý život učila trpieť mlčky – odvetila. A až vtedy ma objala a preliala všetky slzy, ktoré chcela vyplakať v ten deň.

Ďalšiu kapitolu si môžete prečítať v pondelok.

1. kapitola >>

2. kapitola >>

3. kapitola >>

4. kapitola >>

Blogujte s autorom prostredníctvom www.paulocoelhoblog.com
Vaše názory na knihu posielajte autorovi v anglickom jazyku.