O filme
18. 11. 2005, 16:03 (aktualizované: 11. 7. 2024, 15:30)

Zdroj: Archív
Keď producenta Johna Carpentera a jeho produkčnú partnerku, ktorá nedávno zomrela, Debru Hill, prvýkrát oslovil David Foster kvôli remaku Carpenterovej klasiky Hmla z roku 1980, Carpentera táto myšlienka zaujala, avšak rozhodne sa nechcel stať jej režisérom . Podľa neho by malo zmysel, keby sa tejto úlohy „ujal neaký mladý génius a nakrútil to lepšie.“ Po dohode s Hill sa rozhodol dať Fosterovi, ktorý produkoval tiež Carpenterov film Vec, zelenú.
Okrem veľkého obdivu k Carpenterovi priťahovala Fostera k tomuto filmovému námetu skutočnosť, že sa i napriek desivej hlavnej téme dokázal film obísť bez prehnaného násilia a krvi. „Jedna z vecí, ktorá sa mi na pôvodnej Hmle veľmi páčila, bolo naznačované násilie. A dodnes to platí – stále je to sakramentsky desivý film.“
„Mám päť vnukov a chcem robiť filmy, na ktoré by sa mohli pozerať. Nemohol by som nakrútiť krvák,“ pokračuje Foster. „Myslím si, že je to skvelý duchársky príbeh o ľuďoch, ktorí boli dlhých sto rokov na dne oceánu a teraz sa vracajú, aby sa pomstili potomkom mužov, ktorí mali ich prekliatie na svedomí.“
Foster, Carpenter a Hill potom začali hľadať scenáristu, ktorý by dokázal pôvodnému príbehu prepožičať modernejšiu podobu. Cooper Layne, ktorý sa ako scenárista podieľal na Fosterom produkovanom filme Jadro, považovali všetci traja za skvelé rozhodnutie. „Je to skutočne talentovaný, čerstvý, nový scenárista,“ vysvetľuje Foster. „Každý bol jeho prístupom nadšený.“
„Cooper priniesol niekoľko stránok naozaj skvelých nápadov. Podarilo sa mu zachovať rámcový dej, ale urobil v ňom výrazné zmeny,“ hovorí Carpenter.
Zatiaľ, čo Layne usilovne pracoval na prvej verzii scenára, Foster navrhol, aby začali čo najskôr hľadať vhodného režiséra, s čím Carpenter a Hill súhlasili. „Ešte sme nemali hotový scenár, ale skôr alebo neskôr by priniesol režisér do filmu svoju víziu, takže som považoval za nejlepšie riešenie, aby bol s nami od začiatku. Všetkým sa nám páčil film Stigmata Ruperta Wainwrightava. Keď sme sa s ním po prvýkrát stretli, už mal v hlave svoju predstavu o podobe filmu.“
„Horor je tu už od samotného úsvitu kinematografie,“ podotýka Carpenter. „Všetci k nemu máme určitý vzťah. Rodíme sa plní strachu. Prichádzame na svet s krikom a vítá nás plesknutie po zadku. Všetci sa bojíme rovnakých vecí. Rozdiely medzi kultúrami sa môžu týkať humoru, ale nie hrôzy. Preto je horor perfektný.“
„Navíac sú to skvelé filmy na rande – zdvíhajú vás zo stoličiek, myká s vami adrenaíin, kričíte a revete… a potom sa smejete, že ste kričali,“ pokračuje Carpenter.
Úspechy nedávnych filmov Kruh a Nenávisť pripisuje tomu, že hlavný dôraz je na príbehu. Rovnako ako spomínané filmy je i tento remake odrazom tvorivého citu generácie filmárov, ktorí vyrástli na napínavých thrilleroch ako Čeľuste alebo Hmla. „Považujem za prirodzené, že ľudia, ktorí tieto filmy videli ako malí a teraz sa stali filmármi, chcú nakrúcať filmy podobné tým, ktoré sa im vtedy páčili. A i v prípade, že nejde o remake, je to väčšinou inšpirované voľajakým iným filmom,“ hovorí Carpenter.
V úspešnejších hororových filmoch sa často objavuje tiež iný charakteristický prvok – filmári použijú to, čo inštinktivne považujeme za normálne alebo bezpečné, a prepožičajú tomu rozmer hrôzy. „Hmla funguje tak dobre zčasti vďaka tomu, že ostrov obyčajne považujeme za veľmi bezpečné miesto, kde je každý šťastný a spokojný,“ hovorí herečka Selma Blair. „A hmla, ktorá pôsobí idylicky, tajomne, či romanticky, sa v našom filme stává monštrom. Toto je v hororoch častý trik – urobíte z niečoho, čo pôsobí prívetivo, nebezpečnú hrozbu.“
„Potom, čo som súhlasila s touto úlohou, som sa začala vzdelávať v oblasti hororu – zohnala som si čo najviac hororových filmov a pokúšala som si zistiť, vďaka čomu fungujú, čo ich robí takými desivými. Chcela som si urobit taký súkromný rozbor,“ hovorí herečka Aggie Grace. „Keď si pozriete napríklad Jurský park, nedá sa povedať,, že by ste celý nasledujúci týždeň mali strach z predstavy dinosaura, ktorý sa rúti na ulici za vami.. Ale pokiaľ sa film týka obyčajných ľudí, s ktorýmii žijete na jednej ulici… Je to o hrôze v každodenných veciach. Iba to sa vám naozaj vryje do pamäti. Z podobných filmov ste vydeseni ešte o týžden dlhšie.“
V minulosti horory zaujímali predovšetkým mužskú časť divákov. V súčasnej dobe však začínajú priťahovať tiež mladších a ženy. „Hororové filmy patria mladým ľuďom,“ vysvetľuje Foster. „A najväčšia časť koláča – 56 % – tvoria mladé ženy. To sa ale týka len posledných štyroch rokov.“
Jedným z dôvodov, prečo k tejto zmene prišlo, by mohla byť skutočnosť, že vo filmových hororoch stále častejšie zachraňujú situáciu ženské hrdinky. „Horory boli prvé filmy, v ktorých sa začali ženy častejšie presadzovať ako hrdinky. Filmári obyčajne vytvorili dojem, že ženy sú iba bezmocnými obeťami. Myslím, že napríklad Debre Hill môžeme iba poďakovať za to, akým spôsobom ženské postavy vo filmoch vykreslila,“ pokračuje Blair.
„Je fajn hrať postavu, ktorá je silná a má tiež svoj podiel na tom, čo sa vo filmu deje,“ súhlasí Grace. „Nie niekoho, kto sa celý čas necháva len ochraňovať.“
Filmári nemali problémy prilákať k tomuto filmu talentovaných hercov, ale nájsť dostatok miesta v ich nabitých kalendároch. Tom Welling hrá v seriáli Smallville a Grace nakrúcala na Havaji v úspešnom seriáli Lost. Welling mal nakrúcanie celý pracovný týždeň, takže sa Hmle musel venovať cez víkend. „Jeden týždeň sme nakrúcali nočné scény,“ spomína Foster. „Nakrúcanie Tomovi skončilo v pondelok o siedmej ráno, takže sa iba osprchoval, prezliekol a šiel hneď na nakrúcanie Smallville. Bolo to drsné. Inokedy zase priletela Maggie z nakrúcania Lost na Honolulu, spala dve hodiny, potom pracovala celý deň s nami a letela späť. Boli naozaj neskutoční.“
Režisér Wainwright použil pri nakrúcaní zaujímavú metódu, ktorá hercom umožnila lepšie sa zoznámiť s ostatnými postavami. „Rupert trval na tom, aby sme si ešte pred začiatkom nakrúcania vymysleli a napísali na papier minulosť svojich postáv,“ spomína Blair. „Toto som robila vždy, i keď to režisér nevyžadoval. Rupert, ale životopisy ofotil a rozdal celému štábu, aby sme mali všetci rovnakú predstavu. Veľmi nám to pomohlo. Je to metóda, s ktorou by som sa rada stretla v budúcnosti.“
Carpenter trval na tom, aby Wainwright pracoval na filme sám. „Je to nový režisér a do filmu prenáša svoj vlastný pohľad a cit,“ hovorí Carpenter. „Bolo by pre mňa ťažké, keby som mu mal hovoriť, čo má urobiť, a tým zasahovať do jeho vízie. K tejto profesii som vždy pristupoval tak, že film je dieťa konkrétneho režiséra – a tým bol teraz Rupert. Potreboval sa postavit na vlastné nohy a urobiť z filmu vlastné dielo, čo sa aj stalo. V skutočnosti bolo veľmi zaujímavé sa pozerať jako pracuje iný režisér. A bolo v tom i veľa déjà vu. Kedy si som bol v rovnakej situácii, ale za iných okolností. Veľmi ma to zaujímalo sledovať..“
Zatiaľ, čo Carpenterova verzia z roku 1979 bola nakrútená s veľmi nízkym rozpočtom a iba dvoma prístrojmi na vytváranie hmly, remake využil schopnosť najmodernejšej techniky. Skupina koordinátora špeciálnych efektov Boba Comera mala okrem cca. 50 rôznych kusov spomínaných prístrojov k dispozícii, tiež „pätnásťmetrový príves plný vybavenia, ktorý sme všade ťahali so sebou, pretože sme nikdy nevedeli, kedy ho budeme potrebovať,“ hovorí Comer.
Ako sa už stalo zvykom, najlepšie filmárom pomohli tie najjednoduchšie a klasické technológie. „Naši ľudia sa približne mesiac zaoberali testovaním všetkých možných komplikovaných zariadení,“ hovorí Comer. „Ale nakoniec sme prišli k záveru, že osvedčená a najjednoduchšia metóda je stále tá najlepšia. Na začiatku sme skúšali prístroje s použitím dusíka a oxidu uhličitého, ale nakoniec sme sa na všetky tieto veci vykašľali a použili suchý ľad, krabice a vetráky.“
Filmová hmla bola jednoduchým mixom propylénglykolu a glycerínu, ktorý pracovníci z efektov nahrievali, pokiaľ nezatomizoval a nezmenil sa na hmlu. Hmlu potom veľkými vetrákmi fúkali cez bloky suchého ľadu, aby sa valila po zemi, alebo po vode. V prípade „agresívnej hmly“ potom použili ručné vytvárače hmly. „Vo filme je niekoľko rôznych druhov hmly,“ hovorí Wainwright. „Tá agresívna vznikala jednoducho – boli to dvaja chlapi s ručnými vytváračmi hmly, na ktorých mali zapnuté reflektory. Pustili to a bežali smerom ku kamere. Hmla bola taká hustá, že bola čierna, ale reflektory ju presvietili, takže to naozaj vyzeralo ako oblak, ktorý spadol na zem a útočí na vás.“
„Ďalej je tam ‚plazivá hmla‘, čo je suchý ľad a para. Táto hmla sa začne valiť z kopca a všade okolo sa usadí.. Je tam jeden vynikajúci okamžik, v ktorom je Spooner na Nickovej rybárskej lodi a začína sa diať niečo hrozivé – hmla sa blíží k lodi a potom sa do nej začne plaziť ako had. Je to naozaj desivé. A tiež je to lepšie ako čokoľvek, čo by sa dalo urobiť pomocou digitálnych efektov,“ pokračuje režisér.
To však neznamená, že by filmári digitálne efekty vôbec nepoužili.. Počítačová grafika im pomohla vo chvíľach, keď potrebovali hmle zmeniť „charakter“ alebo pošpiniť nohy, bežiace pod „agresívnou hmlou“.
Použitie skutočnej hmly hercom pomohlo lepšie sa vžiť do úloh. „V mnohých scénach, v ktorých nás má hmla zmiasť alebo dezorientovať, sa to podarilo,“ spomína Welling. „Skutočne na nás pôsobila. Nič sme nevideli. Rupert vytvoril jedinečné, tajomné prostredie.“