František Kovár: Som vymodlené dieťa

ETV: Vďaka seriálu diváci opäť sledujú vaše herecké výkony na televíznej obrazovke. Vnímajú vás ľudia na ulici viac, ako ste boli zvyknutý?F.K.: V prvých dieloch seriálu som mal menší srdcový kolaps, a tak sa ľudia pri mne zastavovali a pýtali sa, či sa vyliečim. Dokonca sa mi stalo aj to, čo som nezažil ani v časoch, keď sme sa na obrazovke objavovali oveľa častejšie. Zdravia ma úplne neznámi ľudia a to je veľmi príjemné. ETV: Ste spokojný s nakrúcaním i s doterajším výsledkom?F.K.: Páčili sa mi. Ich úroveň si však treba nielen udržať, ale snažiť sa diváka ešte viac zaujať. Dávame si veľký pozor na herecké atribúty, dolaďujeme texty. Chceme, aby sme boli v prejave autentickí. ETV: Mnohým divákom v ňom chýba dynamika a napätie...F.K.: Seriál sa rozbieha, takže v ňom ešte neboli dostatočne rozvinuté vzťahy medzi ľuďmi. Niekedy netreba ani hovoriť, stačí vytvoriť situáciu, ktorej ako divák porozumiem a naladím sa na správnu vlnovú dĺžku. Ale v nemocničnom prostredí majú scenáristi veľa možností na vytváranie a striedanie napätia a dynamiky. ETV: Hráte doktora Slávika. Ako sa cítite v bielom plášti?F.K.: Veľmi dobre, pretože k medicíne vnútorne inklinujem. Dokonca aj na vojenčine som robil lapiducha. ETV: Určite k tomu prispel aj fakt, že vaša manželka Danka a syn Michal sú lekári. Pomáha vám to nejakým spôsobom pri stvárňovaní tejto postavy?F.K.: Často chodievam po Danku do práce, takže podvedome som vnímal atmosféru nemocnice i lekárov. A poznám aj ich problémy, pretože sa o nich doma rozprávame. V tomto smere mi to pomáha. A tiež vtedy, keď pri čítaní scenára niečomu veľmi dobre nerozumiem, okamžite mi to má kto vysvetliť. Je veľmi dôležité, aby z odbornej stránky všetko sedelo, pretože inak by to bola neúcta k profesii. ETV: Lekárstvo, ale aj herectvo si vyžaduje celého človeka. Kto sa vo vašom manželstve obetoval, aby sa druhý mohol realizovať?F.K.: V prvých rokoch to bola jednoznačne manželka. Snívala, že bude robiť gynekológiu ako jej otecko. Vzdala sa toho a išla učiť na Lekársku fakultu, aby som sa ja mohol naplno realizovať. Potom, keď sme už mali deti väčšie, odohrala sa situácia ako z rozprávky. Vedel som, že veľmi túži vrátiť sa k pacientom, ale klinické miesta boli v Bratislave dosť obsadené. Cítil som sa byť svojej žene nesmierne zaviazaný za svoju výhodu v našom partnerskom vzťahu, a tak som jej začal hľadať miesto v nemocnici. Mali sme šťastie. Pani riaditeľka Železničnej nemocnice MUDr. Mária Miháleová, ktorá nás dovtedy nepoznala, po rozhovore s manželkou jej miesto nakoniec ponúkla. ETV: Väčšina hercov má partnerov z približne rovnakej brandže, ako sú oni. Kde ste sa s manželkou stretli?F.K.: Na narodeninových oslavách môjho priateľa, čo študoval medicínu. Pozval aj Danku a vtedy preletela medzi nami iskra. Bolo to naozaj zvláštne, pretože nič podobné som dovtedy nezažil, hoci som bol predtým už aj zasnúbený. ETV: Zahrali ste si stovky postáv a prostredníctvom nich ste prežili mnoho životov. K akému poznaniu vás herecký svet priviedol?F.K.: Keď som s herectvom začínal, bol som väčší introvert. Ak absolvujete množstvo rozličných žánrov, je to ako v psychodráme – s čím sa môžete stotožniť, cez čo prejdete a aj ako objavujete sám seba. Tým sa rozširuje diapazón vašich možností a otvárate sa. I ja sa po tých rokoch cítim omnoho otvorenejší, zhovorčivejší a radšej komunikujem. ETV: Ktorá z televíznych postáv zanechala vo vás viditeľnú stopu?F.K.: Kedysi som nakrúcal kriminálny seriál podľa skutočných udalostí, kde som hral sexuálneho vraha, ktorý svoje obete prebodával nožnicami a potom ich znásilňoval. Bolo to hrozné už len hrať. S každým filmovacím dňom narastal počet vrážd a mne to hlboko zasahovalo do súkromia. Prebúdzal som sa s pocitom, že keď vyjdem na ulicu, ženy budú na mňa pľuť. Tisíckrát som si hovoril, načo som tú postavu zobral. Režisér však potreboval herca, ktorému by ženy uverili, že on by to nikdy neurobil. A to sa aj stalo. Veľa kamarátok a známych mi volalo, aký som bol presvedčivý, ako sa ma báli, ale nakoniec sa zabávali, že som to hral práve ja. Vtedy sa mi obrovsky uľavilo a nočná mora sa stratila. ETV: Svoje herecké skúsenosti ste ešte donedávna odovzdávali študentom na VŠMU. Cítiť v nich nadšenie pre túto prácu?F.K.: Mal som v škole pauzu, lebo som sa staral o chorú mamičku. Ale učil som hereckú tvorbu od roku 1992 až do roku 2006, čiže tri herecké generácie. Vždy som si na dnešných študentoch vážil ich disponovanosť, čo sa týka spevu, tanca a koľko v škole pracujú. Majú omnoho viac hodín, hlavne hereckej tvorby, ako sme mali my. Ich zápal a nadšenie sú rovnako veľké, ako za našich mladých čias, a sú veľmi talentovaní. ETV: Boli ste žiakom majstra Ladislava Chudíka a svojimi distingvovanými spôsobmi ho v mnohom pripomínate. Čo ste si pod jeho taktovkou vzali do života?F.K.: Je to úžasný profesionál. Ako pedagóg bol vždy pripravený a dokázal nám vybrať typ dialógu doslova šitý na mieru. Spoznával nás, vedel, na čom my musíme pracovať a čo on ako pedagóg musí na nás zdokonalovať. Bol vždy dochvíľny a poctivý. Pamätám si, že keď preberal titul národného umelca v Prahe, sadol na lietadlo a ponáhlal sa do školy. On tam prišiel, ale študenti nie. Mysleli si, že nepríde. Mal svoje zásady a tie aj dodržiaval. Tým ma ovplyvňoval a vážim si ho. A čo je zrejmé a aj čitateľné pre divákov, oni to z neho cítia a za to ho majú radi. ETV: Aká je vaša životná filozofia?F.K.: Filozofie prichádzajú s vekom, menia sa, sú závislé od poznania a od toho, čo považujete za najväčšiu hodnotu. Pre mňa je to rodina, vzťahy v nej, ústretovosť alebo prajnosť voči druhému. Na svete sme krátko a je dôležité, aby sme si navzájom neubližovali. ETV: Máte pocit, že váš čas teraz plynie rýchlejšie ako kedysi?F.K.: Je to zaujímavé sledovať. Keď som bol mladší, dokázal som väčšmi, rýchlejšie, spontánnejšie a akoby hlbšie nasávať isté veci. Teraz mám nadhľad, odstup, ale tak isto prahnem po tom, aby som sa dokázal radovať, prejaviť lásku a spolupatričnosť. No už je toho menej vzhľadom na situácie, ktorých sa zúčastňujem. A potom nastupujú spomienky. Vytvárajú emóciu a situácie, čo nám chýbajú. Zo spomienok žijeme, smejeme sa i plačeme. ETV: Keď sme pri spomienkach, vaši rodičia si písali denník. Určite patrí k rodinným skvostom, pokračujete v písaní?F.K.: Sú v ňom nielen udalosti týkajúce sa nás detí, našej rodiny, ale aj susedov a spoločnosti. Keď v ňom listujem, spomínam si na momenty, na ktoré som už dávno zabudol. Rodičia denník začali písať v roku 1971 a je z neho už pekne hrubá kniha, pre našu rodinu neobyčajne vzácna. V písaní pokračujem, ale zatiaľ len heslovite. ETV: Mali ste aj sestru Helenku...F.K.: Áno, bola o šesť rokov staršia a vymodlila si ma. Keby nebolo jej, nebolo by ani mňa. Celý rok dávala lístočky do okna – Ježiško, prines mi bračeka. A tak si rodičia povedali, že jej musia vyhovieť. Škoda, že už nie je medzi nami. ETV: Aj vy máte dve deti, synov Martina (33) a Michala (31). Čo robia vaši mladí muži?F.K.: Martin vyštudoval právo a manažment, teraz podniká. Michal je lekár a v súčasnosti pracuje na centrálnom príjme v nemocnici na Kramároch. A už mám aj dve vnúčatká Zuzku (2) a Davidka (1). Až teraz chápem všetkých starých rodičov. Je to nádherný pocit. Teším sa, keď vidím, ako sa každým dňom rozvíja ich poznanie a s úžasom sledujem, ako objavujú svet. Vizitka NARODENÝ: 1946, Bratislava
ZNAMENIE: Škorpión, ale taký, ktorý zožiera sám seba, a nie iných
BEZ ČOHO BY NEMOHOL ŽIŤ: Bez pozitívnej energie
ČO K ŽIVOTU NEPOTREBUJE: Zlobu a malomeštiactvo
AKO VIDÍ SÁM SEBA: Som typický depresívny optimista