Jan Tříska: Celý život ma kopú do zadku

ETV: Pozvanie na účinkovanie v Letných shakespearovských slávnostiach ste neprijali po prvý raz. Čím vás priťahujú?J.T.: Predovšetkým tým, že Shakespeara milujem, potom prostredím Pražského hradu a v neposlednom rade aj Kráľom Learom. Mám na neho pekné spomienky aj vďaka vášmu krajanovi Martinovi Hubovi, pretože sme spolu robili túto veľmi úspešnú inscenáciu. Tá sa do istej miery stala akýmsi svetlým bodom slávností. Prostredie Pražského hradu je natoľko originálne a čarovné, že vo mne zanechalo jazvu. Pokiaľ budem môcť a, samozrejme, ak ma budú chcieť, rád sa sem vždy vrátim.ETV: Umožňuje atmosféra hradného nádvoria precítiť hercovi oveľa intenzívnejšie hru starú niekoľko tisícročí?J.T.: Áno, určite. Shakespearove verše a prostredie Pražského hradu, špeciálne javiska, kde sa hrá, k sebe zvláštným spôsobom patria a jedno s druhým vzájomne atmosféru i precítenie znásobujú. Keď uvážite, že hry Shakespeare napísal okolo roku 1600 a stena, pred ktorou hráme, je z roku 1300, tak už ten fakt má v sebe zvláštne napätie.ETV: Keď sa vysloví meno tohto dramatika, čo sa vám v prvom momente v mysli vybaví?J.T.: Shakespeare je pre divadelníkov to, čo pre muzikantov Beethoven. Veľký vladár a veľký básnik. Aby ho herec, režisér či výtvarník pochopili a uchopili, tak sa k nemu musia neustále vracať. Zakaždým však v ňom nájde nové hĺbky, výšky, kopce a údolia. A druhá vec je poézia. Shakespeare je autor, v ktorého hrách sa deje mnoho krutostí, pretečie v nich veľa krvi, ale rovnakou mierou sa v nich objavujú dlhé, nežné, veľmi lyrické pasáže. A práve napätie medzi krutosťou, surovosťou a lyrikou robí z neho veľkého básnika.ETV: Postavu kráľa Leara ste stvárnili na Letných shakespearovských slávnostiach pred piatimi rokmi. Vraj je snom mnohých hercov. Čo musí mať človek odžité, aby ju zvládol?J.T.: Ak máte šťastie, tak vás postava kráľa Leara ako herca stretne, ale určite o nej nesnívate, pretože je fyzicky namáhavá, a potom musíte byť starý, lebo inak ju hrať nemôžete. Starým výzorovo i vnútorne. Musíte mať niečo odžité, musíte niečo vedieť o vzdaní sa moci, o rodine, o bytí na pokraji šialenstva... A to dvadsaťročný človek nevie.ETV: Tento rok sa predstavíte v hre Búrka ako otrok Kaliban. Vraj ste ho vymenili za Prospera?J.T.: Dvakrát v živote mi ponúkli postavu Prospera, ale ja k nej nemám žiadny špeciálny vzťah. Búrka, to je pre mňa Kaliban. Hral som ho už kedysi v Amerike a pre mňa je zaujímavejší ako Prospero. Myslím si, že obsadenie v tejto inscenácii je úplne správne.ETV: Čo vás fascinuje na tejto čudnej postavičke?J.T.: Najmä to, že je napoly mužom a napoly dieťaťom. Je to postava ojedinelá, pretože Kaliban je na ostrove, kde sa hra odohráva, jediný pôvodný obyvateľ. Prospero, ako správny kolonizátor, si ho násilím podmaní a spraví z neho otroka. On sa vo svojej naivite z uzurpovania snaží vymaniť, ale skončí ako chudák. Napriek tomu, že Kalibana okolie nazýva obludou, netvorom, hnusom, barbarom, blbcom a primitívom, Shakespeare mu vložil do úst najkrajšiu poéziu, ktorá v hre existuje.ETV: Hru režíruje váš synovec Jakub Korčák. Ako sa vám spolupracuje?J.T.: Veľmi dobre, ale s rodinkárstvom to nemá nič spoločné. Doteraz sme spolu nikdy nič nerobili. Je to spojenie náhodné, pretože Jakuba najali ako režiséra a mňa ako herca.ETV: Často obdivne hovoríte o anglickom režisérovi Petrovi Brookovi. Čo by ste vyzdvihli na našich režiséroch?J.T.: Brook je znamenitý režisér, ale tak isto je fantastický aj Martin Huba. Veľmi dobre sa mi s ním pracovalo a stále dúfam, že to nebolo naposledy. Obaja sa zaoberáme myšlienkou, že by sme radi robili Kráľa Leara znova.ETV: V českých filmoch ste si zahrali s mladou hereckou generáciou. Kto by mal podľa vás šancu preraziť v zahraničí?J.T.: O tom nemôže hovoriť nikto, pretože ľudský osud je nevyspytateľný a umelecký ešte nevyspytateľnejší. Aj keď sa narodí dieťa, rodičia nevedia, ako skončí, a to isté platí aj o hercovi.ETV: Akí sú naši mladí herci?J.T.: Niektorí sú dobrí, niektorí menej. Jedni sa snažia, druhí nie a tých je viac.ETV: Na adresu niektorých českých a slovenských hercov sa občas hovorí, že keby boli v Hollywoode, pozná ich celý svet. Lichotivé je počuť to, ale aká je skutočnosť?J.T.: Najväčší a základný rozdiel je v tom, že v Amerike je nekonečná konkurencia, ktorá tu takmer neexistuje. V Čechách a na Slovensku vyberajú do hier alebo filmov z hŕstky ľudí, tam z niekoľkých tisícov. Ak sa hľadá do filmu mladá dievčina, tu čakajú na príležitosť štyri, tam štyridsaťtisíc žien. A platí to aj o divadle. Ak ma do hry obsadia, tak preto, že producent a režisér chcú práve mňa a nikoho iného. A to herca šialene zaväzuje, dáva mu nesmiernu zodpovednosť, ktorú nesie za celú inscenáciu. U nás sú herci často obsadzovaní preto, že patria k istému súboru a dostávajú z divadla mesačný plat. A v tom je obrovský rozdiel. Ja v Amerike nepatrím k žiadnemu divadlu, tam nikto nepatrí nikde. Naposledy som hral v divadle Kirka Douglasa, ktoré si ma tiež najalo.ETV: V takom konkurenčnom prostredí bolo asi veľmi náročné presadiť sa. Čo všetko ste museli pre to urobiť?J.T.: Domyslite si to, ja sa predsa nebudem chváliť.ETV: V roku 1977 ste z Československa emigrovali. Na divadelné javisko ste sa v Prahe postavili po dlhých rokoch. Aký to bol pocit?J.T.: Slávnostný.ETV: Odišli ste v čase svojej najväčšej slávy, bolo to preto, že ste v roku 1968 podpísali Dvetisíc slov?J.T.: V čase najväčšej slávy... každý ma poznal, ale nemohol som pracovať, teda aká sláva, keď namiesto hrania som na záhrade plel burinu. Takže slávny, ale bez práce, pretože som sa dostal do mnohých politických problémov a „vďaka“ nim som mal zakázané hrať. A tak sa stal zo mňa politický emigrant.ETV: Počas okupácie Československa sovietskou armádou ste sa zblížili s Václavom Havlom. V čom spočíva tajomstvo vášho dlhoročného priateľstva?J.T.: Poznáme sa od tínedžerského obdobia vďaka záujmu o divadlo, literatúru a poéziu. Ale naša najväčšia spolupráca vznikla, keď prišli takzvaní osloboditelia. A niekedy sa stáva, že práve dištanc a vzdialenosť priateľstvo upevní. Priatelia sa nemusia nutne vídať každý deň, aby ich vzťah zostal pevný.ETV: Mali ste možnosť stretnúť sa so svojou mamou počas emigrácie?J.T.: Áno, asi po dvoch rokoch, keď sme si to ako-tak mohli dovoliť, sme mamu pozvali k nám do Kanady. Komunistický režim bol natoľko cynický, že každého, kto bol v penzijnom veku, radi púšťali za hranice, dúfajúc, že sa už späť nevráti.ETV: Začínali ste v Kanade úplne od nuly, alebo ste tam už mali vytvorené zázemie?J.T.: Začínali sme od nuly, ale keďže sme mali dve malé deti, pomáhal nám brat mojej ženy Karly, ktorý tam žil.ETV: Koľko rokov mali v tom čase vaše deti?J.T.: Karla šesť a Janka štyri roky.ETV: Ste známy tým, že ste nesmierne precízny, pracovitý a v divadle hrávate sedemkrát do týždňa...J.T.: V Los Angeles osemkrát, ale to nie je režim, ktorý som si vymyslel, ten tam existuje a nie je iná možnosť. Žijem v krajine, kde sa veľa pracuje.ETV: Nie je to príliš stresujúce a vyčerpávajúce?J.T.: Nie. Skôr alebo neskôr aj v Čechách a na Slovensku si budú musieť ľudia navyknúť veľa pracovať. Čo je moja ďalšia voľba..., sedieť v krčme a hrať karty, alebo sedieť na lodi a popíjať šampanské? Som povolaním herec, tak vari mám namiesto hrania chodiť do lesa a zbierať huby? Mňa herectvo nielen baví, ale aj živí, pretože ja nemám okrem tejto práce ešte továreň na topánky či saká. Celý život sa živím tým, že ma na javisku niekto kope do zadku.ETV: Kedy teda oddychujete?J.T.: V deň, keď mám voľno a medzi dvoma džobmi. Na dovolenku necestujem, mám totiž krásny dom v Kalifornii so záhradou, kúsok od oceánu, tam oddychujem. Zároveň mám však obavy, či ešte príde ďalšia ponuka na prácu. A to v tejto krajine ľudia nepoznajú. Môj život je hrať divadlo, nakrúcať filmy a o iný život ani nestojím.ETV: Ak by ste mali trošku bilancovať, aká cesta viedla vaším životom? J.T.: Veľmi dobrá a teším sa z toho, čo robím.ETV: Takže nijaká ľútosť alebo zatrpknutosť?J.T.: To v žiadnom prípade. Neexistuje ani tá najmenšia exkluzivita v mojom živote v tom, čo som prežil, lebo takých ľudí, ako som ja, sú milióny. Na celom svete sú milióny emigrantov... Celé dvadsiate storočie sa začalo bojom o papiere, o to, kto si vzal židovku, kto si ju nezobral, ako sa dostať ilegálne cez hranice... o tom je história sveta. Takže prečo by som sa ja, jeden mravec medzi miliónmi exulantov, mal považovať za niečo exkluzívne, za niečo mimoriadne! Takto je to jednoduché. This is live! (To je život!)ETV: V auguste sa na Shakespearovských slávnostiach predstavíte aj na Bratislavskom hrade. Máte blízko k Slovákom?J.T.: Komunisti vždy tvrdili: „Slováci sú naši bratia.“ Nemysleli to podľa mňa príliš vážne. Ja som to však tak cítil. A cítim to dodnes. Nikdy ma neprestalo mrzieť, že sa Československo rozpadlo, a dúfam, že príde čas, keď sa my, bratia a sestry, opäť spojíme. VizitkaNARODENÝ: 1936, Praha
ZNAMENIE: Škorpión
MANŽELKA: Bývalá herečka Karla Chadimová, teraz Karla Tříska. V súčasnosti pracuje ako manažérka luxusného losangeleského hotela Bel Air.
DETI: Karla (36), Jana (34)
VNUK: August (2)
BEZ ČOHO BY NEMOHOL ŽIŤ: Bez práce a bez poriadku
ČO K ŽIVOTU NEPOTREBUJE: Chaos, zmätok – a lenivých ľudí