Lenka Hriadeľová: Mojich desať hriechov

1. Veľa utrácam

Najviac míňam, samozrejme, na benzín, aj 8 000 - 10 000 korún mesačne. Ja si skrátka jazdím... Podobne veľa ide aj na telefón, tiež okolo 10 000 mesačne. Budem s tým musieť niečo urobiť. Je to naozaj veľa peňazí. Musím si proste nájsť čas a skočiť k operátorovi, aby sme vymysleli iný, pre mňa prijateľnejší program. Dookola si hovorím: Do pekla, veď už musím šetriť! Ale nie, len čo mám trochu viac peňazí, bum, a poďme cestovať! To ma tiež veľa stojí, a potom je tu ešte klasika: šaty a parfumy. Keďže nemám manžela, nemá ma kto krotiť. Rodičia sú veľmi tolerantní ľudia, ktorí mi nerozprávajú do ničoho a už vôbec nie do mojich peňazí. Sľubujem si práve odteraz, že začnem konečne šetriť!

2. Som tvrdohlavá

To tiež vyplýva z môjho znamenia. Niekedy si myslím, že mám stále pravdu, a nie je to tak. Keď som bola mladšia, bolo to hrozné, išla som hlavou proti múru. Časom som zistila, že pravdu môžu mať aj iní, snažím sa inak rozmýšľať a dať na ich názor, ak je podložený dobrými argumentmi.

3. Neznášam upratovanie

Priznám sa, že aj keď som bývala v jednoizbovom byte, nechávala som si ho upratovať. To je asi vrchol a hoci to mnohí môžu pokladať za veľký hriech, ja to vidím trochu inak - radšej zarobím peniaze pre niekoho, kto to za mňa urobí. Aj vlk je sýty, aj koza ostane celá. Mám obdobia, keď vyjde prvé jarné slnko a vtedy ma robiť poriadok naozaj baví - vyložiť periny, poumývať okná... I keď sa vlastne nepamätám, kedy som naposledy umývala okná. Zatiaľ k tomu nemám vzťah, možno preto, že nemám vlastné bývanie, stále som v podnájme. Bývam s mamou a máme to v domácnosti podelené. Ja zarábam, mamka uprace a pri varení sa striedame. Perie za nás práčka a žehličku nepoužívame, lebo veci máme z tkanín, ktoré jednoducho žehliť netreba.

4. Som zlá na pesimistov

Na ľudí, ktorí vo všetkom vidia problém a toto slovo stále používajú, som naozaj hrozná. Vytáčajú ma. Myslím si, že je oveľa lepšie ráno vstať, pozrieť sa do zrkadla a nahlas si povedať: Dnes ma čaká úžasný deň. Nemám rada ľudí, ktorí myslia stále na to najhoršie. Je jeseň a prichádzajú depresie. Jasné! Zatiahne sa, slnko vidieť iba občas a sú tu. Tak som to niekde čítala. Viem, že je na tom čosi pravdy, ale naozaj sa snažím ľudí v mojom okolí vždy presvedčiť o opaku. Psychiatri majú aj vďaka mne menej práce.

5. Stále hovorím pravdu

V dnešnej dobe je to veľký hriech. Mnohí mi to dávajú "vyžrať". Neznášam klamstvo, som raz taká. Ale aspoň vďaka tomu mám zopár skutočných priateľov. Mám rada, keď so mnou všetci "jednajú" na rovinu a nemusím skúmať, či si dotyčný naozaj myslí to, čo hovorí.

6. Som pyroman

Od mala milujem oheň, čo vyplýva aj z môjho znamenia - som Lev. Ako deti sme s bratrancom skoro podpálili kuchyňu. Netuším, o čo sme sa snažili, ale mohlo sa to skončiť katastrofou. Odvtedy som zostala aspoň pri sviečkach. Na ne vždy rada utrácam. Každý deň u nás nejaký ten plamienok horí. Sviečku mám zapálenú aj vtedy, keď sa kúpem - žiadne iné svetlo okrem nej. Oheň si obľúbil aj môj syn Samko, ktorý mal obdobie, keď si sviečku stále dookola zapaľoval a okamžite sfukoval. Našťastie z toho vyrástol.

7. Milujem rýchlu jazdu

Ale v konečnom dôsledku to nie je až taký veľký hriech, lebo si to neskúšam na normálnych cestách, ale na pretekoch rallye. Ak mám pravdu povedať, neviem, či si ešte niekedy do pretekárskeho auta sadnem. Uvedomujem si, že je to krásny, ale zároveň nebezpečný šport. Nie som ten typ, ktorý čaká, aby sa situácia vyhrotila až natoľko, že sa niečo stane. Rada riskujem, ale skôr tak, aby som niečo získala, a nie stratila. Možno aj vďaka skúsenosti s rallye v klasickej premávke jazdím pomalšie a už trinásť rokov bez nehody, i keď... najviac pokút som doteraz jednoznačne zaplatila za rýchlosť. Najväčšia bola 2 000 Sk. Našťastie odvtedy, čo v IQ teste národa vyhrali policajti, zopár prehreškov mi odpustili. Najviac sa bojím toho, čo robia na ceste iní. Tí, čo jazdia dlhšie, mi určite dajú za pravdu, že človek musí na ceste často rozmýšľať za tých ostatných. Viem, že keď predo mnou zastaví autobus, ľudia, ktorí z neho vychádzajú, samozrejme pôjdu predom, a nie zozadu, aby som ich videla.

8. Výstredne sa obliekam

Mnohí pokladajú za môj hriech to, že sa niekedy výstredne oblečiem. Myslím však, že je to úplne normálne a na módu nemôže byť objektívny, iba subjektívny pohľad, pretože patrí do kolónky umenie. Podľa mňa nie je hriech, ak si žena dá tričko s výstrihom alebo minisukňu. Obliekam sa vždy tak, ako mám chuť. Priznávam, u mňa je to spôsobené aj tým, že som mala pätnásť rokov vážnu kožnú chorobu a aj v lete som nosila roláky a dlhé nohavice. V dvadsiatke som sa druhýkrát narodila a povedala som si: Teraz začínam žiť! Zrazu som sa cítila byť normálnou fungujúcou zdravou ženou, ktorá si konečne môže dovoliť tričko a minisukňu. Choroba ma v tomto smere veľmi ovplyvnila. Nie je to o tom, že by som potrebovala niekoho šokovať alebo niekomu niečo dokazovať.

9. Málo športujem

V Bratislave nemám čas, lebo som buď v práci, alebo sa snažím venovať synovi. Jediná šanca zašportovať si je, keď idem na východ, na dedinu. Tam však nie je žiadne fitnesko ani tenisový kurt a mohla by som sa vyblázniť napríklad na korčuliach... Tie si však "kupujem" už niekoľko rokov. Ešteže to občas zachraňujem tenisom a malého Samka už tiež zaúčam do tajov cvičenia. Loptu si kopeme hodinu denne, aj doma, keď je zlé počasie, robíme drepy, sklápačky... a recitujeme si: Ika tika gymnastika, zhlboka sa dobre dýcha!

10. Som nekompromisná perfekcionistka

V štrnástich som odišla študovať do Košíc, kde som bola nútená všetko niesť na vlastných ramenách. Vedela som, že rodičia mi viac peňazí dať nemôžu a keďže som chcela normálne fungovať, začala som sa s väčším zápalom venovať spevu a zarábať si ním. Chodila som na výchovné koncerty, obišla som všetky školy a vojská. To zo mňa spravilo človeka, ktorý možno dnes na okolie pôsobí tvrdo, nekompromisne a nebojácne. Možno si tak mnohí povedia, že nepotrebujem pomocnú ruku, rameno, na ktorom sa vyplačem. Som maximalista a možno to niekedy nie je dobre. Sama seba ospravedlňujem, že to so mnou nie je až také zlé. Kedysi som bývala veľmi nervózna... aj teraz nepochopím, ak sa s niekým dohodnem na určitom čase - a on príde o pätnásť minút neskôr, lebo neskôr sadol do auta. Niekedy tým ľuďom závidím, že si žijú v absolútnom pokoji, bez stresu... Ja to nedokážem.