Maserati MC12 Corsa: Mestský neurotik

Vnútorné spätné zrkadlo? Nič také. Vonkajšie spätné zrkadlá? Nuž, predstavte si vibrujúci kúsok staniolu. A pohľad cez plece? Zbytočný: kúsok za čelným sklom sa začína mŕtvy uhol. Popri Maserati MC 12 Corsa je všetko hmlisté, rozmazané, konkrétne kontúry má iba svet pred ním. Kopnutie do plynu, preradenie, prekĺznutie do vedľajšieho jazdného pruhu.... v takejto fazóne ho skrátka nedokážete prehliadnuť.

Toto nie je pretekárske auto na verejné cesty. Toto je pretekárske auto, ktoré má povolenie po nich jazdiť. Minulosť si niečo podobné pamätá: napríklad legendárne Porsche 962, ktorému mohol Jochen Dauer priskrutkovať tabuľku s evidenčným číslom v roku 1999. Podľa Maserati bolo vraj takéto niečo v súvislosti s MC 12 Corsou nemožné. Napriek tomu však jej prvý vyrobený kus z dvanástich teraz nesie mníchovskú ešpézetku a stal sa múzou Huberta Haupta, ktorá mu pripomína niekdajšie športové bujarenie. Výkon 700 koní pri hmotnosti menej než 1400 kilogramov (vrátane vodiča a plnej nádrže).... pomer týchto čísel je dosť dobrý na to, aby u niekdajšieho továrenského pilota Haupta oživil v pamäti uložené pocity z dynamických výbuchov jeho Audi DTM V8.

Maserati MC 12 Corsa je naplnením zdanlivého paradoxu: je to cestná verzia športovej verzie cestnej verzie. V skutočnosti vlastne existujú štyri podoby modelu: Stradale, pretekárska verzia, Corsa a táto prestavba. Na rováši ju majú Mille Miglia Motors, konkrétne zmluvný partner z Rosenheimu. Jeho mníchovský zákazník okrem 1,2 milióna eúr základnej ceny investoval ešte ďalších zhruba 200 tisíc na úpravy a schvaľovanie pre verejné cesty.

Zábavne pôsobila napríklad požiadavka skúšobného orgánu na potvrdenie o elektrosmogu, či zákaz jazdy s autom v noci za dažďa pre zvýšenú mieru oslepovania od čelného „skla“ vyrobeného z plastickej hmoty zvanej Lexan. Projekt však takmer stroskotal na niečom úplne inom: odkiaľ vziať disky kolies a pneumatiky?

Firma BBS ale nakoniec odliala dve sady diskov a Dunlop prispel 19-palcovou verziou plášťov Sport Maxx v úprave s extra mäkkou zmesou a jemným prechodom od adhézneho k šmykovému treniu. Vďaka tomu ostáva dvojmiestne kupé s motorom za kabínou ovládateľné aj v hraničnej situácii. Na druhej strane bol aspoň o trošku zväčšený rejd, pre prípad nasadenia auta mimo pretekárskej dráhy.

Napriek všetkému predstavuje mesto boj v neznámych disciplínach. Pri odbočovaní si musíte nadbiehať ako keby ste mali nákladiak s prívesom. Každá zákruta ostrejšia ako 90 stupňov si vyžiada zacúvanie. Otáčanie je doslova divadlo s trhanými pohybmi vpred a vzad, sprevádzanými nutným túrovaním motora. Iba triezvy rozum vás zastaví ak by ste pre skrátenie tejto procedúry chceli použiť powerslide. Volantom sa každopádne točí pozoruhodne ľahko vďaka rozvláčnemu účinku posilňovača.

Červená na semafore spôsobí gesto hlbokej pokory: priečna vzpera bezpečnostnej klietky vám bráni vo výhľade tak, že sa musíte skloniť takmer do ľahu a poriadne skrútiť hlavu. Inak na svetlá neuvidíte. Cez okno spolujazdca sledujete na chodníku množstvo nôh, ale žiadne telá. Audi A6 Avant vám pripadá ako kamión, električka pôsobí ako mrakodrap. Celý svet vidíte ako keby z detskej perspektívy.

Maserati pripomína tigra. Jeho džungľou je pretekársky okruh, mesto je preňho za mrežami klietky. Bezbreho široké pneumatiky reagujú nervózne na všetko, čo sa mi pripletie do cesty: koľajnice, žľaby v asfalte, dopravné značenie na zemi. Podvozok nezatají žiaden detail povrchu, každú výzvu berie ako test svojej spôsobilosti. Iba ten, kto dokáže zvládnuť bezprostredné reakcie volantu, sa môže stať krotiteľom tejto šelmy.

A pritom beštia ponúka svoje služby nanajvýš zdvorilo. Dvere sa otvárajú konvenčne, pri vstupe do kabíny vás ku komickému vykĺbovaniu údov nenútia prekážajúce rúry rámu. Nováčik bude však napriek tomu nastupovať trochu neobratne, už len preto, že sa nechá príliš uchvátiť všetkými tými športovými čačkami, ktoré musí zvládnuť: viacbodovými pásmi, „rohatým“ volantom ako z Formule 1, či stredovou konzolou s armádou tlačidiel a prepínačov.

Najdôležitejšie ovládače: núdzové vypnutie, spínač batérie.... štartovacie tlačidlo. Tie prebudia k životu šesťlitrový dvanásťvalec, ktorý sa zatrasie, zaskučí a nadýchne sa. Zvonku to znie vďaka klapkám na výfukoch pozoruhodne mierne, po kabíne sa však rozľahne testosterónová akustická hrubosť. Pri rozjazde sa ozve rinčanie, drnčanie a kašľanie, ako keby mal v každej sekunde nastať motorový exitus. A pritom je štvorventilový agregát zdravý a čulý. Kľukovka sa ako keby úplne bez odporu rozkrúti až do najvyšších otáčok. Takisto spontánne stíchne len čo pilot vypne zapaľovanie. Žiaden zotrvačný dobeh, nijaký postupný pokles. Skutočne gurmánska motorárina. Labužnícky znie aj hlboké hrdelné bublanie medzi nasávaním a požieračom paliva. Adekvátna tomu je aj spontánnosť ťahu, vymykajúca sa akýmkoľvek zábranám. Vášnivá MC 12 Corsa stále chce a stále môže, je doslova posadnutá orgiami otáčok.

Konečne opúšťame mesto a nechávame sa zaplaviť vlnami zrýchlenia, ktoré sa valia cez telo znovu a znovu po každom zaradení vyššieho prevodu. Prílev výkonu sa zdá byť nezastaviteľný od voľnobehu až po obmedzovač. Krajina popritom ubieha za oknami ako rozmazané pásy. Prsty tancujú po ovládačoch sekvenčného radenia a svet navôkol je zrazu taký rýchly....

Na želanie vám taliansky svalovec rád nakreslí na asfalte čiary spálenej gumy. Sme na letisku pri Mníchove. Aby sme mali pocit z akcelerácie ešte výraznejší, Haupt nám krátko predtým zahreje pneumatiky, na čo je samozrejme najlepší poriadny burnout. A pri ňom nehorí iba guma, pod náporom 740 Newtonmetrov sa škvarí aj asfalt. Trakčná kontrola, ktorá by to zarazila, tu jednoducho nie je. Simulácia pretekárskej trate. Už krátky tanec po dráhe letiska naplno odhalí neskutočnú dynamiku, ktorú v sebe MC 12 skrýva. Podvozok ľahko a zrozumiteľne tlmočí priečne zrýchlenie a predsa je ťažké tento jeho rozumový potenciál presne podchytiť. Maserati MC 12 Corsa je organizmom, v ktorom sa stretávajú mohutné svaly a jemné nervové vlákna.

V mestskej premávke sa ale nervy menia na napnuté drôty. A to najviac vtedy, keď sa najradikálnejšie auto, aké dnes v Nemecku nosí tabuľku s evidenčným číslom, v okamihu priblíži k svojmu limitu: pri parkovaní.

Text: Marcus Peters, Ladislav Malák
Foto: Hans-Dieter Seufert