Olé!

Na jednom vrcholku je pevnosť s kostolom, na druhom väčší kostol. Prekrásne úzke uličky a pekné domy. Prezreli sme si mesto a išli sme na železničnú stanicu s úmyslom vrátiť sa späť do Malgrat de Mar.

Na stanici sme zažili veselú príhodu. Na peróne sedeli na lavičke dve staršie dámy. Boli sústredené do vášnivého rozhovoru a tak sme poznali, že sú to Španielky. Rozhodol som sa, že sa ich spýtam, na ktoré nástupište sa máme postaviť keď chceme nastúpiť do vlaku smerom do Calelly. Priblížil som sa k dámam a poklepal som po pleci tú, ktorá bola ku mne otočená chrbtom, so slovami: „ Por fabor, seňorita!“.

Tá pani sa tak zľakla, akoby na ňu siahla smrť. Ohnala sa rukou smerom ku mne akoby chcela odohnať zlého ducha. Takmer ma udrela. I ja som sa zľakol. Keď sa upokojila, znovu som ženičky oslovil medzinárodnou hatlaninou: „ Buenos días! Por fabor. Dónde my postaviť“, nasledoval posunok rukou smerom k nástupišťu číslo jeden, potom smerom k nástupišťu číslo dva, „ smerom, azimut, ísť Calella, Malgrat? Uno? Dos?“. Preklad: Dobrý deň! Prosím Vás. Kde sa máme postaviť, keď chceme ísť smerom do Calelly? Na prvé, alebo na druhé? Španielky sa dívali na mňa s otvorenými ústami ako na mimozemšťana. Vidiac, že mi nerozumejú, otázku som zopakoval s ešte väčšími gestikuláciami. Do otázky som pridal nové slová ako: pleas, sokorro, gracias. (prosím, pomoc, ďakujem.) Po chvíľke strnulosti sa obe ženičky prebrali a jedna cez druhú mi obrovskou rýchlosťou slov plynúcich z ich úst v katalánčine niečo vysvetľovali.

Z tej záplavy slov som zachytil iba slová: seňor, Calella, Malgrat, uno, dos. A na prekvapenie i slová: tres, cuatro. Veď tam neboli štyri nástupištia!? Ženy sa otočili k sebe, rozprávali a gestikulovali. Domorodé ženičky sa začali dohadovať medzi sebou. Márne som sa snažil vstúpiť do rozhovoru s mojou naučenou otázkou. Veľmi si ma nevšímali. Začali sa hádať a každá mi ukazovala nie na nástupištia, ale na koľajnice smerom do Calelly a na prekvapenie i smerom do Barcelony. Teda tam, kde sme nechceli ísť.

Vtedy som pochopil, že Španielky sa nesnažia ukázať, na ktoré nástupište sa máme postaviť, ale ktorým smerom ide vlak do Calelly. V snahe ukončiť rozhovor som sa ich snažil prerušiť slovami: „ Grácias, senkjú. Hasta la vista! Gracias!“ Ja i dve ohnivé staré panie sme pútali pozornosť ostatných ľudí stojacich na peróne. Pobavene, s neskrývanými úsmevmi, sa na nás dívali. Odišiel som teda od stareniek a sadol som si na lavičku k manželke. Obaja sme sledovali úchvatné divadlo, ktoré nám predvádzali Španielky.

Pochopili sme, že sa hádajú, koľká v poradí od Sant Pol de Mar je stanica mesta Malgrat de Mar. Jedna tvrdila, že tretia. Druhá ju presviedčala, že nemá pravdu, že je štvrtá. Pravdu mala samozrejme tá druhá. Tá, čo sa ma zľakla, sa tak rozčertila, že išla do staničnej budovy. Vyšla z nej so železničiarkou a s veľkým krikom a gestikuláciou sa pustila do svojej priateľky. Železničiarka sa po chvíľke vzdala snahy prerušiť ich a odišla do budovy. Rozbehla sa za ňou teraz tá „kľudnejšia“. Keď vyšla, asi spokojná s výsledkom, začala presviedčať „zľaknutú“, že ona má pravdu. Takto sa dohadovali niekoľko minút. Nás si už vôbec nevšímali. Nevšímali si ani ostatných ľudí. Mali sme dojem, že ohnivé Katalánky už ani nevedia, že sú na stanici. Prestal pre nich existovať celý svet. Bol iba problém, ktorá v poradí je stanica Calella. Keď prišiel vlak, nie náš, nastúpili ženičky do vlaku úplne automaticky.

Keby na peróne pristálo miesto vlaku lietadlo, ani by si toho nevšimli a nastúpili by doň. I počas nastupovania gestikulovali a hádali sa. Vlak odchádzal a nám sa zdalo, že i z diaľky počujeme: „ Uno, tres, cuatro, Calella, no, si, dos, Calella....!“ Bol to nezabudnuteľný zážitok. Tá rýchlosť reči! Tá vášeň bez nenávisti! Tá ohnivá gestikulácia. Ten výraz a presvedčivosť! Bolo to Flamenco bez hudobných nástrojov! Mali sme, a myslím, že celý perón, chuť zatlieskať a zakričať: oléééé

Autor: Vladimír Zaťka

Príspevok je uverejnený vrámci súťaže o dovolenku v Jordánsku, bližšie informácie o súťaži nájdete tu »