Posledný mohykán Haute Couture: Yves Saint Laurent

Mal pravdu. Svet módy už nikdy nebude taký ako predtým. Odišiel človek, ktorý mu navždy vtisol svoju pečať. O tom, aký bol, koluje množstvo historiek, ktoré z určitého uhla môžu pôsobiť nezlučiteľne. Dodnes si ľudia kladú otázky: Bol génius, či blázon? Obeť drog, alkoholu a antidepresív, alebo skutočná módna ikona? Alebo všetko naraz? Podľa Bergého mal návrhár dve tváre. Jednu, ktorú ukazoval na verejnosti, a druhú, ktorou sa prezentoval v súkromí. A rovnako ako on poznačil svet módy, aj svet mimo módy poznačil jeho.

Cesta k Diorovi.

Posadnutosť krásnymi látkami, dokonalými strihmi a nápaditými návrhmi sa uňho prejavovala už v útlom veku. Všetko to vraj odštartovalo jedno predstavenie Moliérovej hry Critique de l'École des femmes, po ktorom sa v 11-ročnom tichom a hanblivom chlapcovi zrodilo odhodlanie začať navrhovať šaty. Pri kreslení skíc s návrhmi pre mamu a dve sestry unikal pred realitou, kde musel čeliť posmeškom zo strany spolužiakov. Tí nemali pochopenie pre jeho zvláštnu záľubu. Práve vďaka tomu sa však dostal Yves už ako 17-ročný do Paríža na prestížnu Chambre Syndicale de la Haute Couture. Jeho práca sa stretla s nadšeným ohlasom u vtedajšieho riaditeľa časopisu Vogue Michela de Brunhoffa, ktorý predstavil talentovaného mladíka slávnemu Christianovi Diorovi. Známy návrhár v ňom okamžite rozoznal obrovský talent a zamestnal ho. Keď videl modely, na ktorých spolupracoval, povedal Dior svojim zamestnancom: „Chcem, aby ho ľudia spoznali.“ Bol rozhodnutý, že ďalšiu kolekciu nechá celú na neho. Mnohí ho od tohto predsavzatia odhovárali s odôvodnením, že Yves je predsa len ešte primladý. Skôr než Dior stihol vymyslieť náhradné riešenie, však v roku 1957 zomrel a dva týždne po jeho smrti sa v duchu hesla „Zomrel kráľ, nech žije kráľ“ stal Yves Saint Laurent umeleckým riaditeľom Diorovho módneho domu a zároveň najmladším módnym návrhárom vo svete haute couture. Vedy ešte nebolo veľa ľudí, ktorí verili, že je to človek na správnom mieste, a odborníci predpovedali, že pod jeho vedením pôjde módny dom rýchlo dolu vodou. Už jeho prvá kolekcia s názvom Ligne Trapèze ich vyviedla z omylu. Kostýmy zbavil vypchávok a výstuh v páse, na hrudi a pleciach. Zachoval však bohatosť typickú pre značku Dior a zožal nielen obdiv, ale aj úspech v podobe zvýšeného predaja o 35 percent!

Úder za úderom.

V roku 1960 povolali Saint Laurenta na povinnú vojenskú službu do Alžírska zmietaného vojnou. Silné emočné zážitky z prostredia, kde nikto nerozumel jeho zmýšľaniu, spôsobili, že sa po pár dňoch nervovo zrútil a museli ho previezť na psychiatriu. Liečba elektrošokmi a sedatívami navždy podlomila jeho zdravie a hovorí sa, že boli príčinou návrhárových doživotných únikov k drogám a alkoholu. Po návrate do Paríža ho čakal ďalší úder pod pás: Dior s ním rozviazal pracovný pomer a nahradil ho Marcom Bohanom. Oficiálny dôvod: negatívne reakcie na jeho kolekciu „beatnik“ (čierne roláky, kožené bundy, nohavice a čižmy). Neoficiálny dôvod: módny dom sa obával, že nervové zrútenie ich kreatívneho riaditeľa by mohlo ovplyvniť reputáciu značky Dior.

Milenec, priateľ a obchodný partner.

S pomocou Pierra Bergého sa Saint Laurent pozbieral, od Diora vysúdil odškodné 48-tisíc libier a rozhodol sa založiť vlastný módny dom. Bergé bol nielen návrhárovým priateľom a milencom, ale postaral sa aj o to, čomu on vôbec nerozumel, o financie. Mimochodom, tí dvaja sa zoznámili za kurióznych okolností na Diorovom pohrebe. Bergé bol v tom čase milencom parížskeho maliara. Keď sa stretli opäť na jednej víkedovej párty, zohral svoju úlohu osud. Maliar sa zahľadel do svojej budúcej manželky a Bergé do mladého návrhára. Milencami boli až do roku 1976, no aj po rozchode zostali priateľmi a obchodnými partnermi a do roku 1986 dokonca žili stále v spoločnom dome.

Nová značka, nová história.

Čo sa týka značky YSL, v roku 1962 otvorila sídlo na Rue Spontin v dome, ktorý predtým patril maliarovi Forainovi. Odvtedy už nestálo Laurentovi v ceste nič, iba jeho vlastná kreativita. Magazín Life zhodnotil jeho prvú kolekciu ako „najlepšie kostýmy od čias Chanela“ a oslavné ódy tým rozhodne nekončili. Rovnako ako šokujúce reakcie módnych kritikov, lapajúcich po dychu pri každej novej kolekcii. Či už pri pohľade na trapézové šaty inšpirované obrazmi maliara Pieta Mondriaana a pop artovými serigrafiami Andyho Warhola, alebo na unisexové oblečenie, dámsky nohavicový kostým, bolerkové bundičky či ženskú verziu pánskeho smokingu. Saint Laurent začal ako jeden z prvých používať aj priehľadné látky. Skrátka, vždy vedel šokovať, hoci podľa jeho slov to nebolo účelom jeho módy. „Vždy som vravel, že móda tu nie je preto, aby urobila ženy krajšie, ale aby im dávala istotu a sebavedomie.“ A tomu ženy, ktoré nosili jeho oblečenie, vždy verili. V roku 1966 otvoril návrhár prvý zo siete butikov línie prêt-à-porter, ktorú nazval Yves Saint Laurent Rive Gauche. Niekde v tom utiahnutom chlapíkovi sa však musel skrývať kus extroverta a provokatéra. Veď ako si inak vysvetliť reklamnú kampaň jeho prvého parfumu s názvom YSL, kde na fotografiách pózoval Saint Laurent v Adamovom rúchu s flakónom zakrývajúcim jeho mužstvo. Alebo provokáciu s ďalšou vôňou, ktorej dal meno Opium? Za vrchol považovali mnohí až pánsky parfum M7, pri reklamnej kampani ktorého sa objavil na fotografiách francúzsky majster Európy v džude Samuel de Cubber, a to v celej svojej nahej kráse.

Koniec ľúbostnej aféry.

Mohlo by sa zdať, že je na vrchole slávy a ku šťastiu mu nič nechýba, no v súkromí bol Yves veľkú časť života ľudskou troskou, čo aj sám v jednom z veľmi úprimných rozhovorov priznal. „Okúsil som strach a hrozivú samotu. Utišujúce prostriedky a drogy, tých falošných priateľov. Väzenie, depresie a smútok nemocničných lôžok.“ Po výmene vo vedení spoločnosti, ktoré ho nútilo k zmenám v jeho cítení módy, sa v roku 2002 rozhodol zo sveta haute couture a módy odísť. A ako inak než vo veľkom štýle. Na jeho veľkolepú rozlúčku, ktorá sa konala 7. januára, prišli jeho obľúbené modelky z celého sveta. Naomi Campbell, Jerry Hall, Laetitia Casta a herečka Catherine Deneuve, ktorá mu bola celoživotnou múzou a dobrou priateľkou. Za spevu svojej obľúbenej piesne Ma plus belle Histoire d’Amour, c’est vous vyhlásil: „Som veľmi smutný, že ukončujem túto milostnú aféru, ktorá trvala 40 rokov.“

Odišiel posledný mohykán.

Raz o sebe povedal, že sa cíti ako posledný mohykán haute couture. Neuvažoval v číslach, to mu nikdy nešlo. Ale móda bola celým jeho životom. Po odchode z móla sa úplne stiahol do úzadia a čas, ktorý mu zostával, trávil okrem pobytu v nemocnici striedavo v tichu svojho parížskeho bytu a domu v Marrákeši. V samote. Koniec koncov, ako povedal Bergé: „Bol to človek, ktorý bol veľmi hanblivý a introvertný, ktorý mal iba veľmi málo priateľov a pred svetom sa ukrýval.“