Preparovať sa pre chlapa, čo vás nechce? Tragédia!

Plastiky sú fuj, bŕŕŕ a absolútne neprijateľné! Ja si určite nedám spraviť NIKDY NIČ!“ Takto bojovne sme manifestovali v časoch, keď: po á – plastika znamenala naozaj skalpel, stehy, bolesť, modriny a dva týždne PN; po bé – sme mali vrásky viditeľné iba pri smiechu, pleť povädnutú len po ozaj veľkom žúre a gravitácia bola na naše podbradky, prsia a zadky ešte prikrátka. NIKDY je v istých súvislostiach veľmi relatívne slovo. Keď vám nosovoústne ryhy nezmiznú ani po 12-hodinovom spánku, ani po výdatnej masáži, ani po kúpe a aplikácii omladzovacieho séra za 129 eur, začína sa otriasať v základoch.

Potom stačí napríklad stretnúť kamarátku, ktorá zo dňa na deň vyzerá ako na fotke spred 15 rokov, a presne vieme, čo chceme – zastaviť čas. Vlastne nie, chceme ho vrátiť späť! Aspoň o päť rokov, najlepšie o desať, keby sa dalo. A ono sa to dá. Zopár vpichov, pár minút bolesti, platba kartou a je to. Ženská márnivosť môže dnes prekvitať ako holandské tulipánové záhony. Sme skúšané a pokúšané omnoho mučivejšie než svätý Anton a odolávanie je nesmierne náročné. Ale držíme sa. Zatiaľ. Po prvé preto, že nemáme veľmi rady ihly a doktorov, čo nám ich chcú strkať kade-tade. Po druhé preto, že náš priemerný plat je naozaj len priemerný. A po tretie preto, že sme videli až príliš veľa „vylepšení“, ktoré z atraktívnych žien urobili vypreparované blonďavé klony nebohého kráľa popu.

„Štyridsiatka je svinstvo! Mali by ju zakázať alebo nám rovno dávať ranu z milosti.“ Odfrkla naša kamoška Petra naozaj len položartom, keď dorazila na piatkový babinec celá upachtená z fi tka - zbytočne. „Doslova úderom štyridsiatky som začala priberať. Za rok sa na mňa nalepilo 10 kíl a držia ako prikované. Začína sa mi robiť druhá brada ako mojej mame, a keď mi ešte troška opadnú líca, budem vyzerať ako susedov baset!“ Minulý týždeň Petrin exmanžel vyrukoval so šťastnou novinkou, že vďaka svojej novej 27-ročnej manželke bude znova otcom, zatiaľ čo Peťa sa po pokuse o renesanciu vlastného milostného života na internetovej zoznamke ešte stále otriasa zo šoku a zhnusenia.

Tým chceme povedať, že jej duševné rozpoloženie dobre chápeme, a tiež, že veci objektívne nie sú také zlé, ako ich teraz vidí. Naša o 10 rokov staršia kamarátka Táňa sa jej to hneď pokúsila empaticky vysvetliť: „Ešte si nezažila hrôzy klimaktéria, tak tu neafektuj a vzchop sa!“ „Máte krásny vek, dievčatá, len si to neuvedomujete,“ dodala napokon zmierlivo. Niečo na tom bude. Spomenuli sme si na viacnásobnú oslavu našich tridsiatok, keď sa jedna z nich zvrhla na ľútostné fňukanie nad sebou pod heslom: Odteraz už len z kopca! A aké krásne roky to potom boli. Iste, o desaťročnicu neskôr nám bude aj štyridsiatka pripadať úžasná, lenže my ju prežívame teraz a nezastaviteľný úpadok v istých sférach prežívame v priamom prenose. Nepochybne, má svoje prednosti.

Sme skúsenejšie, nezosypávame sa z blbostí, nedojčíme sedemkrát za noc a nepripadáme si menejcenné preto, že nemáme nový iPhone. Lenže to sú veci „jaksi“ neuchopiteľné a neviditeľné. Zato turistické vaky pod očami, mľandravejúce brucho a hompáľajúce sa tricepsy – tie vidíme až veľmi dobre. Potom stačí súhra niekoľkých nepriaznivých okolností – ostré ranné svetlo v kúpeľni, expanzia celulitídy nadol ku kolenám a nahor až pod rebrá, muž vám zahne a mladík v rozpuku, s ktorým sa snažíte koketovať, povie: Dobré ráno, teta – a je vybavené. Máte chuť rozkopnúť dvere na niektorej z tých luxusne zariadených kliník a zvolať: Pichajte!

Kedysi nám stačilo kúpiť si beštiálne drahé topánky alebo si dať urobiť novú farbu vlasov a strih. Však veľa možností, ako plesnutím po vrecku instantne zahnať splín, nebolo. Zato dnes... Škála riešení na každý problém sa rozrastá takou rýchlosťou, že to ani my nestačíme sledovať. Od mäsiarčiny so skalpelom až po úplne neinvazívne bezbolestné zákroky, príjemné a relaxačné ako masáž u kozmetičky. Dopyt je veľký a pokrok nezastavíte. Ktovie, možno keď budú mať depku a krízu stredného veku naše vnučky, budú uvažovať, či si dajú nasadiť svoju vyklonovanú mladú hlavu, alebo postačí transplantácia tváre. Ak budú mať na to. Lebo za babku to nie je ani dnes.

Platobná neschopnosť za takýto nadštandard je vlastne jedna zo záchranných bŕzd vašej súdnosti. Tu môžeme poslúžiť niekoľkými vlastnými príhodami. Keďže má naša profesia k tejto brandži blízko, občas sa nám núka možnosť vyskúšať novinky na vlastnej koži. Zážitok číslo 1: „Ja by som si prosila niečo neinvazívne, čo dá mojej koži od lícnych kostí nižšie stratenú pružnosť a vráti tieto ovisnuté faldy tam, kde ešte pred rokom, prisámvačku, boli. Prosto, niečím natrieť a vyžehliť, asi tak nejako.“

Mali presne také. Akýsi špeciálny náter a prístroj s elektromagnetickou vlnou mali pleti pripomenúť, čo robila zamladi – produkovala kolagén a elastín jedna radosť, čím držali jednotlivé partie pekne na mieste. Procedúra je neinvazívna a nebolí. Zhruba po mesiaci ju treba zopakovať, ideálne dvakrát, a o takých 8 až 10 týždňov uvidíme prvé výsledky. Cena jedného zákroku len o pár eur prevyšovala môj mesačný plat. „Tak ďakujem, ja sa vám ešte ozvem.“ (No určite!)

Zážitok číslo 2: Napriek nechuti k ihlám a spol. ma „beauty“ kolegyňa presvedčila, že toto musím skúsiť. Absolútna novinka, totálne prirodzené, minimálne bolestivé a o 20 minút vyjdem z ordinácie ako nová. Reku, poďme na to. „No je tu čo robiť,“ povedala pani doktorka, keď si ma prehliadla. Nič tak nepoteší. Vpichne mi ten zázrak nad lícne kosti, čo pekne vyhladí kontúry tváre. Tiež ku kútikom úst, potom z každej strany do nosovoústnej ryhy a pod oči. „Bude to bolieť?“ „Trošičku.“ V preklade z lekárskej reči to znamená, že pekelne. V ten deň si treba zobrať voľno, budem ubolená a stŕpnutá. Na najbližšie dva týždne si nemám nič plánovať, lebo budem mať mierny opuch a modrinky. Čím ďalej, tým lepšie. Cena za 4 – 6 ampuliek, čo sa na mňa spotrebujú, je od 1 500 do 2 000 eur. Teraz „zadara“ a po približne troch rokoch, keď „ksicht“ znova opadne, môžem napríklad predať obličku, uvažujem. „Vďaka a zbohom.“

Ale máme vo svojom kruhu aj odvážne pionierky, čo neváhajú nasadiť vlastnú kožu v úlohe predskokaniek ďalším klientkam. Výsledky sú niekedy vynikajúce, inokedy na pováženie, občas neviditeľné. Kolegyňa X vyskúšala kolagén do pery a botox do čela. „Papuľku“ mala ako po bodnutí včely, čelo hladké a obočie pol roka prísne zvraštené. Redaktorku Y zasa trápili pigmentové škvrny a jazvičky po akné – riešila to nákladným ošetrením špeciálnym svetlom. Dva týždne sme ju nevideli, lebo si doma šúpala chrastičky. No a potom sme si výsledok... nevšimli.

A kolegynka Z tiež podľahla zvodom vyzerať v tridsaťpäťke ako po maturite a aj po roku v istom svetle vidno na jej čele hrčky po niečom, čo sa celkom nevstrebalo. Ale aby sme len neohovárali a neodhovárali. Drvivá väčšina omladzujúcich zákrokov prinesie, čo sľubuje. Problém je, že keď sa raz namotáte, ťažko dokážete prestať. Najmä ak je krása to, čo vás priamo či nepriamo živí a pôvab vždy bol základným stavebným kameňom vašej osobnosti. Tu sa skoro začína a nikdy sa nekončí. To sa potom výplne, botoxy a všetko možné aplikuje každú sezónu s čoraz rozpačitejším výsledkom. Stretávame tie dámy v drahých obchodoch a na prestížnych večierkoch a čoraz menej ich spoznávame.

V lepšom prípade vyzerajú ako po zápale okostnice, v horšom ako voskové figuríny, v najhoršom ako nafukovacie Anče. Sorry. A čoraz viac je takých slečien, čo chcú ešte viac skrášliť krásne a vylepšiť dokonalé, hoci majú len 20+. Lebo je to v ich kruhoch taká samozrejmosť ako vyholené podpazušie. Lebo žijú a spávajú s niekým, kto to zaplatí. Lebo majú všetkého dostatok, a preto paradoxne nikdy nemajú dosť. Poľutovaniahodnou skupinou sú potom tie, čo to nerobia celkom kvôli sebe.

Byť krajšia pre muža, čo vás ľúbi, fajn, hoci takému je to väčšinou šumafuk. Nechať sa preparovať pre chlapa, čo vás nechce, to je tragédia. Toľko bolesti, silikónových implantátov a osekaných nosov a taká márnosť! Môžete so sebou urobiť, čo chcete, stále budete tá, o ktorú už nestojí. Veľa smutných príbehov. Na inokedy.

Žiarivým príkladom je naša bývalá spolužiačka Erika. Gymnastka, basketbalistka, športovkyňa telom a dušou. Jej telo vyzerá, akoby sa ho nedotkli roky ani dva pôrody. Nefajčí, takmer nepije, strašne rada tancuje a veľa sa smeje. Prosto rada je na svete. Navyše má ten šťastný genotyp, vďaka ktorému vyzerá aj tri roky po štyridsiatke sviežo a dievčensky. Je nám už teraz jasné, že pružnosť gazely, zvonivý smiech a iskrivé oči bude mať aj o 30 rokov v domove seniorov.

V konečnom dôsledku sú totiž genetika a to, ako ste sa o svoje telo a tvár doteraz starali, to jediné, čo naozaj spoľahlivo funguje. Láska k životu a k sebe sa nedá vpichnúť žiadnou ihlou. Niekedy si večer pred zrkadlom naťahujem tvár na miestach, kde som si hanebne odmietla implantovať elixír mladosti. A taká pekná mladá Ázijčanka zo mňa mohla byť! Poznám tváre svojich rodičov a presne viem, ako bude regres postupovať. Či som ja len dobre urobila?! Potom vojde do kúpeľne môj muž, radostne ma plesne po zadku, cmukne, až mi píska v uchu, a povie, že som strašne sexi. Myslím, že kým budem takto večer dostávať po holej, tak skoro ma nedostanú!