Šikovná východniarka tvorí šaty ako z rozprávky: Našu modrotlač milujú aj v zahraničí!

Vtáčiky či holubičky i ľudové motívy hrajú prím na šatách, v ktorých vo Veľkonočný pondelok víta šibačov východniarka Michaela Juhász so svojimi troma dcérami. „Aj vďaka vplyvu rodného Zemplína sa moja tvorba točí okolo nášho folklóru a tunajšieho ľudového umenia, ktoré je u nás dodnes citeľné a všadeprítomné,“ uvádza fanúšička historického dedičstva našich prastarých rodičov.

Modrotlač, čiže látka farbená indigom, niekedy zdobila každú domácnosť a šatník starých mám. Tmavovláska sa týmto živí už šesť rokov. Keď bola malá, fascinovalo ju, ako ju mamka dokázala vystrojiť na karneval do škôlky a s akou ľahkosťou čokoľvek šila jej stará mama.

„Fázu navrhovania šiat pre bábiky som preskočila. Šitie prišlo až na gymnáziu, kde sme šili exotické kabáty, obojstranné odevy aj kimoná. Najviac som však vďačná za semestrálny projekt týkajúci sa modrotlače. Vtedy som si túto techniku zamilovala a láska trvá dodnes,“ vraví absolventka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave.

Michaela tvorí v rodnej obci Lastomír pri Michalovciach. Poznajú ju však nielen na Slovensku. Svoju tvorbu prezentovala už v Nemecku, vo Švédsku, v Anglicku, Lotyšsku, Rakúsku a aj u českých susedov. Ako inak, s veľkým úspechom. Keďže modrotlač je mimoriadne náročná, nezvláda ju realizovať úplne sama od prvého kroku až po ten posledný. Má preto spoľahlivých spolupracovníkov.

„Pri mojej práci je potrebný v prvom rade nápad, kresba vzoru, ktorý prenesiem na šaty a následne na strih. Viacero z nich tlačím sama priamo do mojich strihov šiat, keďže sama najlepšie viem, kde vzor môže byť. Látky natlačené špeciálnou kašou nazývanou pap odosielam po zaschnutí do dielne v Česku, kde sa postarajú o zafarbenie látok v roztoku indiga,“ vysvetľuje umelkyňa.

Podľa nej modrotlač z jej dielne pasuje každému. „Trojročné slečny napríklad milujú takzvané kolotočové sukne, keďže sa krásne točia. Zrelé dámy zas žiaria na plese v spoločenských šatách. Mojím bežným outfitom do mesta je modrotlačová sukňa s bielym tričkom a teniskami alebo takto originálne vyzdobené tričko s džínsami. Snažím sa teda spájať nové so starým, tradičné s moderným. A to najmä, čo sa týka vzorov a dezénov.“

Za tie roky má už široký zoznam zákazníčok, ale na prvú objednávku nezabudne nikdy. „Išlo o šaty tlačené priamo do strihu, čo je náročnejší variant. Našťastie, všetko vyšlo podľa predstáv. Bola som nervóznejšia aj preto, že išlo o polnočné svadobné šaty pre moju sestru. S výsledkom sme boli obidve veľmi spokojné. Navyše, odprezentovala ich tak skvelo, že vďaka nej som následne predala desiatky modelov z tejto úvodnej kolekcie,“ teší sa.

Michaela tvorbu do zásoby veru vôbec nemusí. Najradšej má, ak zo šiat dýcha človečina, čiže šije ich priamo na mieru. Spod jej rúk však vychádzajú aj iné dielka.

„Raz mi zvýšilo dosť látky, vyskúšala som preto zhotoviť tašku. Stretlo sa to s veľkým záujmom. Podobne spontánne vznikli aj manžetové gombíky a náušnice. Veď fantázii sa medze nekladú,“ uzatvára.

... modrotlač je zapísaná do nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska a stalo sa tak len v roku 2016?