Sonička už nemá rada Vianoce

Je to dohromady šesť mien. Mama bude chcieť taroty, aby si vyložila, či sa tento rok konečne otec vráti zo svojej týždňovky v Ostrave, na ktorej je už dva roky. Okrem toho bude chcieť protivráskový krém a šaty, v prípade, že sa otec nevráti, aby mohla zohnať niekoho, kto neodíde.

Dvojičky budú chcieť MP3 prehrávače a nové značkové tenisky, ktoré musia byť fakt kuuuulové, aby vyzerali, že sú správne socky z videoklipu. Majka nebude chcieť nič, len pusu, ale Soňa jej kúpi fľašu karamelového likéru, pustia si Eminema, Pretty Woman a spijú sa ako na strednej. S Martinovým darčekom je problém. Martin má všetko, dokonca aj kreditky, ktorými darček zaplatí. Soňa si praje mať peniaze, ktoré nie sú Martinove, ale vlastne napokon – je to jedno. Ako povedal Martin: Žena nemôže dať mužovi nič viac ako svoju mladosť. Tak mu nekúpi nič. Dá mu tak ako minulý rok vlastnoručne vyrobenú poukážku s laškovným textom. A sebe, čo kúpi Soňa sebe? Samozrejme, celý tento zoznam je jeden veľký Sonin darček, ale predsa. Sonička miluje Vianoce, najmä kvôli svetielkam, prskavkám, lampičkám a sviečkam. Sebe kúpi Soňa ohňostroj.

Treba dodať: Sonička má ešte jeden zoznam. Je to zoznam ľudí, ktorých život by nikdy nechcela žiť. Nechce dopadnúť ako oni. Nechce vôbec dopadnúť, ona chce stúpať stále hore ako krivka výnosov v Martinovej firme. Charakteristické pre Soničkin život je asi to, že jej dva drahé zoznamy sú takmer identické.

Soňa priskočí k oknu, aby jej počasie pomohlo s výberom outfitu. Celá Martinova záhrada je biela, vrátane poloslepého bulteriéra, ktorý behá hore-dolu, šteká na oblohu a snaží sa rozkmásať každú snehovú vločku na márne kúsky.

Soňa berie svoj zoznam, Martinovu kreditku a ide nakupovať darčeky. Chce ísť do hypermarketu, ale namiesto toho, aby prešla cez most, kráča cez korzo opačným smerom. I dnes zájde do starého antikvariátu v bočnej uličke, hoci vôbec nevyzerá na dievča, ktoré zaujímajú knihy, čo je správny odhad.

Jej príchod oznámi rozladený zvonček na dverách. Za pultom stojí mladý chlapec v hrubom pletenom roláku a účtuje do starej pokladnice. Stará pani s čiernym drdolom sedí v kumbáli s pootvorenými dverami, pije čaj a občas na chlapca dohliadne. Volá sa Andrej a ako Soňa pochopila z ich konverzácie, je to jej vnuk.

Niekedy, keď Soňa leží pod Martinom, predstavuje si, že práve toto telo ukryté v tmavozelenom roláku, mladé a pružné ako trampolína, sa na nej pohybuje. Predstavuje si, aké by bolo ľahké, ako antigravitačný zákon, ťahalo by ju hore, zatiaľ čo Martinove obrovské telo ju vždy zatlačí do postele, až má pocit, že sa prepadne na drevené rošty. Vždy keď si predstavuje tohto chlapca, vyvrcholí omnoho krajšie. Martin je spokojný, hladká ju veľkou tučnou rukou po vlasoch a kladie jej malé pusinky na jazvu pri obočí. Tú, ktorú jej ešte na základnej urobil tatko, keď do nej hodil mamkin kvetináč.
– Pomôžem?
Soňa sa zľakne, až jej Dostojevskij takmer vypadne z ruky. Chlapec málokedy vstáva od pokladnice k regálom, teraz to urobil. Ona si nikdy nenamýšľala, že je múdra. Len dúfala, že je pekná. Aj teraz klipká očami a snaží sa nájsť inteligentné slová.
– Len hľadám niečo pod stromček. Pre kamarátku.
Andrej sa načiahne, prebehne dlhými prstami po knihách, jednu vytiahne a podá.
– Poznáš to?
Soňa netuší, kto je Dáma s kaméliami, ale je šťastná, pretože chlapec jej ešte nikdy predtým nepovedal viac než číslovku pri pokladnici.
– Ja také tie ženské romány veľmi nemusím, – povie Soňa a strašne dúfa, modlí sa, prosím, prosím, panebože, dúfam, že som netresla hlúposť.
Andrej sa pobavene usmeje a okato si ju prehmatá očami hore-dolu. Samozrejme, prečo by sem každý druhý deň taká vyfintená chodila. Už tri mesiace. Nie je hlúpy. Soňa pocíti horúčavu hanby, bez slova si kúpi knihu a nechá chlapcovi dvacku. Odíde tak rýchlo, ako sa len dá, na čižmičkách za päť litrov, ktoré neboli dizajnované na útek pred intelektuálom.

Na ulici zistí, že je rozčúlená. Nebude sa tomuto hlupákovi pchať do zadku. Martin za ňou koľko chodil, ako ju dobýjal, posielal jej kvety, čokoládky, mame kytice, bral ju na výlety a učil sa s ňou na maturitu. A to má už 42 rokov a môže mať všelijaké ženské. A tento mladý? Určite si o sebe myslí, že má telo a úsmev, ktorý predá všetko. Ale ju, Soničku, si za pekné oči nekúpi!
– To je čie...?! – kričí Martin zo spálne.
Sonička pribehne a vidí, ako jeho veľké otcovské telo kľačí pred skriňou na kolenách a vyhadzuje šaty.
– To je tvoje, zlato? – opakuje Martin a podáva Soničke staré knihy, ktoré si tam ukryla, vždy keď prišla z antikvariátu. Soňa nevie, čo povedať. Martin prekvapene otvorí knihu.
– Ty to čítaš? – Soňa pravdivo odpovie, že nie, aj keď zvyšok ťažko vysvetliť.
– Vieš o tom, že tu máme mole? Chcel som si vytiahnuť svoje staré sako a pozri... Na Martinovom saku z viedenských výpredajov Alaina Delona sú naozaj maličké dieročky.
– Láska, nedávaj staré knihy do skrine...pozri, šak sú práchnivé, z toho...Kafku to lezie. Zožerú nám šaty...Mala si povedať, že ťa bavia knihy...Kúpim ti nejaké nové.
Soňa sedí pri bare a díva sa, ako v kozube horia staré knihy. Pekne horia. Prečo jej je zrazu tak smutno? Aj tak by ich nikdy nečítala. Slzy jej stekajú po lícach. Zrazu by veľmi chcela ísť domov, do svojej izby v petržalskom byte, kde má na stene plagát Eminema a Juliu Roberts. Tam by si ľahla a plakala by, kým by nebol celý vankúš mokrý ako za starých dobrých hrozných čias.

Ešte v tú noc tesne pred koncom milovania sa Sonička rozhodne, že znova pôjde do antikvariátu, ale až pred záverečnou. Stojí tam do poslednej chvíle pri regáloch, uprene sa díva do otvorenej knihy, tvári sa, že ju čítanie úplne pohltilo, ale nevníma ani jedno slovo, stránky neobracia, iba počúva, ako jej srdce divoko bije. Počuje, ako Andrej vyhadzuje posledných dvoch zákazníkov, aby mohol zatvoriť, ako zamyká dvere a obracia tabuľku Zatvorené. A Soňa tam stále stojí. Hľadí do knihy, ani sa nepohne, aj keď Andrej zhasne svetlo a ona nič nevidí. Iba počuje, ako chlapec vošiel do babičkinej kancelárie, ako tam zažína malé svetlo. Ešte tak chvíľu stojí, potom pomaličky a jemne, akoby sa bála, že spadne celá knižnica, starostlivo položí román spať na svoje miesto a vojde do kumbálu.

Pri starom vyrezávanom stolíku stojí zatuchnutý gauč. Andrej akurát robí čaj a ukáže Soničke, aby si sadla. Vytiahne z kredenca fľašu koňaku a obom naleje. Potom zapne malý ohrievací radiátor pri stene. Soňa si v tej chvíli želá, aby bola opitá na mol, pretože iné telo ako Martinovo nepozná. Chlapec sa pohybuje po miestnosti pomaly a suverénne, ale bez slova. Vytiahne z vrecka zvyšok jointa. Nahne sa k elektrickému ohrievaču a odpáli si od rozžeravených drôtikov. Potom si sadne na koberec k pohovke, prekríži nohy a rozopne Soni čižmy. Nohy v čiernych pančuchách vezme do dlane, chvíľu ich obzerá a napokon začne bozkávať po vertikále. Robí to celkom obyčajne, akoby sa to dialo pravidelne každý večer, keď zatvorí obchod. Keď dôjde k okraju minisukne, zastane a zo slušnosti sa spýta:
– Ako sa voláš?
– Majka. – odpovie Soňa. Chlapec prikývne: Andrej. Zahasí jointa a pokračuje vyššie.
Soňa sedí pri okne v spálni a díva sa do záhrady, v ktorej zase sneží. Má sa na všetko vykašľať? Má jednoducho vziať svoje veci a odísť? A napokon, aké veci?
Samozrejme, bolo by to úžasné: ležať na starej sofe, vystavovať nahé 20-ročné telo elektrickému ohrievaču a piť 20-ročný koňak starkej. A stále znova ako v pokazenom filme vyzliekať tmavozelený rolák a čudovať sa, aké pekné telo ukrýva.

Soňa sa díva na svoj zoznam darčekov. Aké by to bolo ľahké, keby tu nebol ten zoznam. Ak od Martina odíde, mama nedostane svoje taroty. Braškovia budú chodiť v starých najkách z Miletičky ako ozajstné socky. A ona bude zase na svojom vlastnom zozname. A nielen tento rok, ale aj ďalší a ďalší. Sonička sa obzrie – v tejto ružovej vile je tak veľa svetla, až ju bolia oči. Život s Martinom je celý ako vianočné prázdniny plné balíčkov.

A čo už s chlapcom z antikvariátu, nielen z lásky je človek živý. Ani sýty. Len v papučiach vyjde do záhrady, vytiahne z plecniaka ohňostroj, vezme zápalku a zapáli ju. Chvíľu sa nič nedeje, potom začne čosi prskať, k nebu vyšľahne plameň a pár minút sa nad záhradou ozýva rachot. Hviezdičky vystreľujú do mliečnej oblohy zavesenej veľmi nízko nad záhradou.

Pes s jedným okom pobieha hore-dolu, snaží sa ohňostroj roztrhať na márne kúsky, šteká ostošesť, vráža do tují, padá do bazéna, vstáva, padá a behá stále dookola. A Sonička sedí na okraji bazéna, pozerá sa na to divadlo a vie, že do antikvariátu už nepôjde. Pretože oddnes si kupuje len celkom nové knihy s dúhovými obalmi. Oddnes už nemá rada Vianoce. Martin by povedal ako vtedy: No vidíš, zlatko, a ani to tak nebolelo.