Spomienky na Afriku

Henrich Krejča (34)prešiel s kamarátomMatúšom Sirotom(32) za pol roka 35-tisíckilometrov, 13 africkýchštátov a nakrútil 52 štyridsaťminútovýchvideokaziet.A práve tie v týchto dňochspracúva na osemdielnydokumentárny seriál, abyv ňom divákom Markízynamiešal pestrý koktails trpko-sladkou príchuťouafrického života. Chronologickyzostavený cestopisprinesie emócie, fakty, aleaj strasti dobrodružnejvýpravy. Sprievodcom budeKrejča a každá časť seriálupotrvá dvadsať minút. Prváodštartuje v nedeľu dopoludnia28. októbra. „Chcemurobiť dokument faktografickyzaujímavý, obrázkovopestrý, aby sa ľudia dozvedeli,že Afrika nie je len čierno--biela a úsmev tam vyhrávanad slzami,“ hovorí Heňo.Okrem seriálu sa priaznivcičierneho kontinentumôžu tešiť aj na výstavufotografií z ciest a knižnéspracovanie.

Biela raritaNakrúcať na kameru boloniekedy pre HenrichaKrejču veľkým problémom:„Keďže sme bieli, domorodíobyvatelia nemali k námaž takú dôveru. A tiež sú sivedomí, že žijú v chudobea myslia si, že po návratedomov ich zosmiešnime.Nie sú hlúpi. Stretol somsa i s agresivitou, keď sa michceli húfne a nahnevanevrhnúť na kameru, s policajtom,ktorý ma donútil vymazaťzáznam, ale i s veľkýmišoumenmi, ktorí sa doslovapred kamerou predvádzali.Niektorí ma pozývali dosvojich príbytkov, no nerazbolo treba zaplatiť.“ Medzivzácnosť patrí aj to,že sa Heňovi podarilonakrúťiť černošskýchalbínov. Tí sú v Afrikeraritou.Najťažšie chvíleV dokumente určitenebude chýbaťprejazd Kongom.Henrich Krejčasi tam siahol ažna dno fyzickýchi psychických síl.„Niekoľko dní smesa trápili, nemalisme čo jesť a piť,pretože smesa o potravinya vodu podelilis miestnymiobyvateľmi.Cesty boli veľmizlé, pre osobnéautá neprejazdné,dokonca smesi jednu museliv džungli vyrúbaťmačetami,za čo nám boli domorodcipovďační. Pomaly každýchpäťdesiat metrov nás zastavovalibezpečnostné zložky,zobrali nám pasy, zadržiavalinás niekoľko hodín a muselisme platiť úplatky, abynás pustili ďalej. Za osemdní sme autom prešli lenstodvadsať kilometrov,“spomína na ťažké chvíleHeňo. A práve v okamihu,keď sa im už s Matúšomzdalo, že sa vyškriabali ajz posledného problému,dostali defekt, nefungovalhever a auto sa nedalozdvihnúť. Vtedy na nichdoľahla beznádej. „Bol toveľmi silný zážitok. Tam somsi uvedomil, koľko má človekvnútornej sily, keď sa dokážeznova postaviť, odraziť sa oddna a ísť ďalej.“V lone prírodyV živote je to už tak zariadené,že ťažké chvílevystriedajú pekné. A takistonašich cestovateľov čakalopo vyčerpávajúcej cesteKongom prekrásne Zambezi.„Mal som tam pocit,že som našiel miesto, kdeby som chcel žiť. Zoznámilisme sa s nemeckým pilotomHeikom, ktorý ma zobraldo rogala. Pri západe slnkasme lietali nad riekou Zambezinad hlavami hrochova krokodílov. Vtedy som siuvedomil, že je to raj na zemia hlboko som sa ponoril dotohto kontinentu. Všade,kam som sa obzrel, bola divočina,čo sa mi dostávala ažpod kožu. Keď vidíte pralesy,džungľu, krásne pobrežiea černochov v tradičnom štýleživota, máte pocit, že Afrikaje panenská, nepoškvrnená.Stretávali sme slony a hrochyprechádzajúce cez cestua opice behali aj po hoteli.Jedna mi vbehla do izbya odniesla si šampón,“ smejesa Henrich. Na potulkáchAfrikou držal v náručítrojmesačné gorilie mláďa,ktoré rukou pytliakov prišloo rodičov. „Voňalo bylinkami,olizovalo mi pot z rúka tváre, bolo to príjemné.“Africký paradoxÚžasným zážitkom preHeňa bola i tradičnásvadba najsilnejšieho kmeňana juhu Afriky Zulu.Naraz sa bralo päťsto párov.Boli polonahí, zvyšky oblečeniaboli z leopardej kožea za nimi kráčal obrovskýsprievod. „Aj ja som zo sebastiahol tričko a kráčal s nimi:Cítil som sa ako jeden z nich,slobodne,“ hovorí Krejča.„Hoci kmeň Zulu vyznávaJežiša Krista a prisahá naBibliu, muži majú aj osemžien, čo je jedným z mnohýchparadoxov Afriky a jeúplne zbytočné zamýšľať sanad tým. V horách Nigériesme sa zoznámili aj s pastorombabtistickej cirkvi, ktorýchce priviesť prírodný kmeňKoma, ktorý žije svojímtradičným životom, na kresťanskúvieru a obliecť ho došiat. Pastor im síce dáva navýber, ale mal som pocit, žeim berie to, čím žili stáročia,pričom civilizácia im prinieslalen choroby a alkohol,ktorý ich ničí.“Pohľad cez dušuTen, kto sa vyberie doAfriky, musí rátať sovšetkým. Napriek tomusa ju oplatí vidieť a zažiť.„Je neopakovateľná a akju raz navštívite, budete satam chcieť vrátiť zas a znova.Cítil som tam zvláštnypocit domova,“ vyznáva saHenrich Krejča. „Súvisels prírodou, slobodou a hodnotamirodiny. Tá je pre nichzázemím a k jednotlivýmpokoleniam prechovávajúveľkú úctu. Napriek tomu,že ľudia tam nič nemajú, vediasa usmievať a sú vďačníza každý prežitý deň. Ženyspievajú a tancujú pri každejpráci, muži dokážu drieť ajcelý deň len o jednom pohárivody. Za ničím sa však nenaháňajú,nestresujú, žijú tak,ako chcú. V Mauritánii somzažil doslova zásah ľudskosti.Ľudia sú tam emocionálni,úprimní, čistí a prirodzení.Majú to, čo mi u nás začínachýbať. Afrika aj mňanaučila väčšej pokore, vážiťsi všetko, čo mám, oveľaintenzívnejšie lásku prijímaťa rozdávať.“Heňo dostanenový flekPred odchodom do Afrikypracoval Henrich Krejča akošéfredaktor spravodajstva.A tak sme sa spýtali, či saopäť chystá zaujať totomiesto: „V Markíze mi ponúklijeden manažérsky post, alezatiaľ by som ho nešpecifikoval,“priznáva Krejča, ktorý,hoci je duchom stále v Afrike,sa na návrat teší.