Tadžikistan

Dejiny:
O predkoch Tadžikov sa veľa nevie, predpokladá sa, že nimi boli národy Baktrianov a Sogdianov. V prvom storočí p.n.l. sa ich ríše rozprestierali na území severného Afganistanu a v tadžickom údolí Zeravshan. Počas 7. storočia bolo územie dobyté Arabmi, ktorí priniesli islam. Neskôr ich vystriedala perzská dynastia Samanidov. Počas ich krátkeho panovania sa mesto Buchara stalo svetovým centrom islamu a vzdelávania, sídlil tu napríklad vedec Abu Ali ibn Sina, alebo básnik Rudaki. Obidvoch si dnes privlastňujú Irán, Afganistan aj Tadžikistan. 10. storočie bolo odbobím tureckých nájazdov.

Napriek rozličnému pôvodu bolo spolužitie Tadžikov s Turkami mierové. Neskôr sa krajina dostala do rúk Mongolov a od 15. storočia sa Tadžici stali súčasťou Bucharského emirátu. Neskôr sa emirát stal ruským spojencom, a Rusi po porážke Angličanov ovládli aj územie okolo pohoria Pamír. Po revolúcii v roku 1917 sa Tadžici stali súčasťou dvoch sovietskych socialistických republík. Moslimské gerily kládli odpor štyri roky a prvým tadžickým štátom sa stala autonómna oblasť Tadžikistan vyhlásená v roku 1924. V roku 1929 oblasť stala sovietskou socialistickou republikou, napriek tomu že v mestách Buchara a Samarkand žilo okolo 700.000 Tadžikov. Moskva tejto republike nikdy plne nedôverovala, vplyvné miesta vo vláde boli obsadené ruskými aparátčikmi.

V polovici 70. rokov ilegálne vznikla Strana islamskej renesancie (IRP), podporujúca nacionalizmus v krajine. V roku 1979 začali demonštrácie potom, ako sovietske vojská vpadli do Afganistanu. Nepokoje zosilneli v roku 1990, kedy bol v krajine vyhlásený výnimočný stav. Počas existencie Sovietskeho zväzu sa úspešne darilo utlmovať nepokoje medzi jednotlivými národnosťami. To sa po vzniku samostatnej republiky v roku 1991 nepodarilo a krajina skĺzla do občianskej vojny. Prezidentovi Imamali Rachmanovovi začala opozičná islamsko-demokratická koalícia klásť obrojený odpor. Výsledkom boli etnické čistky v Garmskom údolí, kde bolo v bojoch zabitých 20.000 až 50.000 ľudí, a pol milióna obyvateľov sa stalo utečencami.

V júni roku 1997 bol podpísaný mier medzi prezidentom Rachmonovom a vodcom povstalcov Sayid Abdullo Nurim, ale napätá situácia v krajine zostala. Prezidenta Rachmanova podporuje Rusko, ktoré potrebuje chrániť severnú hranicu s Afganistanom. Tadžickí rebeli majú svoje základne v severnom Afganistane a do pohraničných oblastí podnikajú občasné vpády.Vláda prezidenta Rachmanova opozičné strany zakázala, a krajinu nereformuje. V roku 1999 bol Rachmanov znovuzvolený prezidentom a v roku 2003 mu referendum predĺžilo mandát až do roku 2020.

Bezpečnostné riziká: Vo väčších mestách Tadžikistanu je bezpečnostná situácia vcelku v norme, nebezpečenstvo okradnutia a únosov s cieľom získať výkupné hrozí cudzincom na cestách do vnútrozemia krajiny. Turistom sa odporúča dôsledné dodržiavanie podmienok vízového režimu. V prípade nepreukázania vstupného víza, registrácie, či nesprávne udeleného víza sa cudzinci nevyhnú vysokým peňažným pokutám, prípadne zákazu vstupu do krajiny na dobu niekoľkých rokov.
Zdravotníctvo: Pre pobyty dlhšie ako 3 mesiace je požadované potvrdenie o negatívnom teste na HIV. Cudzinci musia za prvú pomoc a následné ošetrenie poskytované v zdravotníckych zariadeniach v krajine platiť v hotovosti v USD. Pred cestou sa odporúča zabezpečiť poistenie liečebných nákladov v zahraničí.

Musíte vidieť: Chudžnand – najbohatší región krajiny, mesto s tradičným stredoázijským bazárom Panchshanbe, neveľkou mešitou a madrasou; Pohorie Fan - miesto nádherných výhľadov s prekrásnym jazerom Iskander-Kul, s množstvom lezeckých a trekových tratí;
Wakhanský koridor – tadžická časť údolia Wakhan s množstvom pevností z čias Hodvábnej cesty, ruín zoroastrických chrámov, s úchvatnými výhľadmi na pohorie Hindukúš;

Doprava: Autobusy premávajú z Dušanbe do Chudžandu. Iné linky spájajú mestá Kurgan-Tyube a Kulyab tiež Pyanj a Ayvadz. Cesty v krajine sú katastrofálnom stave, tiež treba byť pripravený na zlý technický stav autobusov. Pomerne výhodný spôsob ako cestovať po krajine je najatie si auta aj so šoférom na cestu medzi jednotlivými mestami.
Letecky: Tadžické aerolínie lietajú týždenne z Dušanbe do Karáčí, Dillí, Istanbulu a Mníchova. Turecké aerolínie lietajú z Istanbulu do Dušanbe. Spoločnosť Aeroflot lieta do Dušanbe z Moskvy niekoľkokrát do týždňa. Nepravidelne sem lietajú charterové linky z Abu Dabí. Ľahšie je letieť do niektorej z blízkych stredoázijských republík a do Dušanbe letieť regionálnou linkou. Jedinou pravidelnou vnútroštátnou linkou je linka medzi Dušanbe, Chudžandom a mestom Khorog.
Vlakom: Trať vedie z Moskvy cez Kazachstan a Uzbekistan pobočkou z Taškentu do Dušanbe, alebo Khojandu. Medzi Dušanbe a Chudžandom vlakové spojenie neexistuje.

Internet:(.tj)www.traveltajikistan.com/, www.uf.uz/content/page_9_0.html

Komunikácia: Orange (áno), T-mobile (áno)

Ako cestovať:
www.zajazdy.zoznam.sk, www.letenky.zoznam.sk, www.sacka.sk

Do kufra: sprievodcovia: Lonelyplanet.com, Roughguides.com,

Bez záruky:
Zlý stav tadžických autobusov a ciest sa stáva legendárnym. Sprievodca Lonely Planet varuje:
„Buďte pripravení na dlhé, tvrdé cesty, zmeškané spoje a vracajúce deti.“

Prečítajte si aktuálne správy z Tadžikistanu na Bleskovky.sk

Zdroj/autor: MZVSR, CIA-World Factbook, Lonely Planet