Ako prežiť rozchod? Samota je síce mrcha, ale môže vám zmeniť život

Že ako sa to stalo, vlastne ani nie je dôležité. Samozrejme, inak narába so samotou žena, ktorá si ju vybrala, a inak tá, ktorá na výber nemala, ale v konečnom dôsledku sa obe stretnú na jednej lodi. Ak by sme sa troška dali strhnúť obrazotvornosťou, mohla by to byť pekná veľká trojposchodová výletná loď.

V podpalubí by sa veľa plakalo, hladovalo a „strádalo“, bola by tam určite vínotéka a lekáreň, v ktorej by vydávali všetko na predpis bez predpisu. O poschodie vyššie by sa v obrom fitnescentre vo veľkom potila krv, v tanečnom štúdiu tancovalo o život, v keramickom krúžku vyrábali jedálenské súpravy a na ďalšom by boli jedálne a cukrárne plné hodujúcich a do bezvedomia diskutujúcich skupiniek žien.

A úplne hore, na načančanej vrchnej palube, by pod slnečníkmi ležali TIE vyrovnané ženy v bikinách s úsmevom Mony Lisy, ktorým roznášajú drinky TÍ pekní svalnatí čašníci.

Je jedno, kde ste. Ale teraz už viete, kam smerujete.

Mierne odľahčený úvod nebol mienený ako bagatelizovanie ani ako mustra; možno preferujete menšie lode a menej svalnatých čašníkov. Ale v tom, ako zvyčajne samota udrie a prehrmí, sa našťastie dá nájsť zopár spoločných záchytných bodov. Napríklad, že na samotu sa nedá pripraviť. Ani to nie je dobré, lebo vzťahy, v ktorých sa ide len tak na pol plynu, to cítia a chradnú. „Po rozvode som bola taká preopatrná, a myslím, že aj nedoliečená, že som nedávala do svojho nového vzťahu všetko. Podvedome som sa bála, čo keď sa raz tiež rozídeme...“ priznáva Andrea, ktorá žila sedem rokov s Richardom.

„Nechcela som už v živote zažiť také trápenie ako pri prvom manželovi, a tak som sa preventívne obrnila.“ Ukázalo sa, že až príliš, Richard mal pocit, že Aďa je nedosiahnuteľná, neuchopiteľná a chladná. Láska vyšumela, vzťah sa rozpadol a jej je to ľúto, no tiež nie až tak, že by po nociach oškrabávala steny a plakala až do úsvitu. Takže tadiaľto cesta nevedie.

Keď sa rozhodneme umelo „oploštiť“ svoje emócie, zasiahne to celú škálu, tú dobrú aj zlú.

Našťastie sú ženy vybavené takou zvláštnou vlastnosťou, že si predstavujú tragické scenáre. Niečo má na svedomí inštinkt a niečo je len taká zvrhlá záľuba vo vizualizácii krvilačných príhod, v ktorých účinkujú naši muži, deti, blízki... Nedvíha telefón? Prešlo ho auto. Má nejaký čudný hlas? Určite sa niečo stalo. Zatvára sa stále do izby? Bude v tom nejaká sekta. A tak.

„Hecovanie“ týmito scenármi, v ktorých často figuruje aj rozvod/rozchod, nás paradoxne psychicky pripravuje na to, že čo by sme, keby sme. Preto bývame, keď príde na lámanie chleba, relatívne pripravené, lebo sme si to už nanečisto odžili. Vravíme relatívne, dramatické sprievodné znaky sa napriek tomu môžu vyskytnúť.

So samotou sa prosto treba naučiť žiť, akceptovať ju a premeniť ju, mrchu, na svoju kamarátku. Tento potenciál v nej totiž je, buďte si isté.

Vzťahy, v ktorých sa ide len tak na pol plynu, to cítia a chradnú.

„Prišla som domov a nikto tam nebol. Bolo to niečo také príšerné, že som z domu stále utekala, chodila som sa domov len vyspať. Aj to s tabletkou. Nikdy som nebola sama, nevedela som byť sama a hrozne som sa bála, že to už bude navždy,“ spomína Valika, ktorá si zakrátko našla priateľa. „Potom druhého a potom tretieho. A potom aj štvrtého. Každý s každým kolidoval a vzťahy sa mi vždy prelínali, našťastie som to po dvoch rokoch uťala a aj vďaka drsným a pravdovravným kamarátkam som sa vrátila do obdobia, ktoré som preskočila.

Samota ma najskôr gniavila a pokúšala, ale neprevalcovala ma. Teraz som sama a som rada. Prvýkrát v živote, po takmer päťdesiatich rokoch, žijem iba sama so sebou a je mi dobre.“ Samota dokáže vykoľajiť aj bojovníčky, nie je to slabosť ani prehra, je to fakt. „Užívaj si, tak už si užívaj, sakra aj s tebou!“ karhala sa v tomto období Monika. Rozišla sa „z vlastnej vôle“. Logicky teda očakávala, že hneď ako položí posledný kufor do predizby, uľaví sa jej a od toho momentu to bude už len radosť, pohoda a úžasný nový život. „Namiesto toho na mňa doľahol zmätok. Aj som si poplakala, aj som sa tešila, ale bol to obrovský balík, nevedela som, z ktorej strany ho načať.“

Klbko treba začať rozpletať pozvoľna a poctivo. Práca chvatná je aj v tomto prípade málo platná a Monika musela byť k sebe dobrá, tolerantná a veľkorysá. Síce nemusela nikoho dramaticky vysťahovať, páliť fotky, rozstrihávať košele a s bývalým sa stretávala obdeň, býval totiž na susednej ulici, ale chvíľu to trvalo, kým sa rozvírená hladina upokojila. Až keď dosmútila a oželela investovanú energiu a premrhaný čas, bola pripravená ísť ďalej.

Ako prvý krok si vybrala víkendový wellness pobyt so svojou dvanásťročnou dcérou. „Plán to bol dobrý, ale keď sme prišli do nášho obľúbeného hotela, kam sme roky predtým chodili v trojici, cítila som sa zvláštne. Videla som ho za každým rohom, v jedálni pri válovoch, ako sme to volali, v saune na jeho obľúbenej vrchnej polici... Predstavovala som si, čo by presne povedal, ako by sa zatváril, no moc som si veru neoddýchla,“ smeje sa. „Hrala som to statočne na sebavedomú mamu s dcérou, ale medzi približne stopäťdesiatimi šťastnými párikmi a rodinkami som bola dosť stratená. Boli prázdniny a napriek tomu som bola v celom hoteli jediná slobodná matka!

Uf! Nečudo, že sa pani manželky po mne všelijako pozerali, asi čakali, že v nestráženej chvíli vyštartujem po ich manželoch a budem im dávať zvrhlé ponuky na sex.“ Omnoho viac než osamelosť vytáča napríklad Renátu nehorázna cenová politika pre slobodné matky s deťmi. „To je donebavolajúca nespravodlivosť, že ja so sedemročným synom musím zaplatiť na dovolenke za dve dospelé osoby! V kompletným rodinách idú deti zadarmo, alebo nech za 99 eur, ja som musela za malého platiť 799! Nemáš muža? Rozviedla si sa? Opustil ťa? Už dovolenkuje s inou? Tak plať! A buď rada, že si rada.“