Anka zažila najtrápnejšie rande! Fakt jej povedal, že o seba sa nebojí, ale... A prečo utiekla?

Moja dcéra je v pubertálnom veku. Celá zvedavá, ako som kedysi bola aj ja. Aj na mamine vzťahy. Jasné, že sa nikdy nepriznám so všetkým, ale aspoň sme sa pri niektorých mojich spomienkach zasmiali. Nie som dokonalá, no a čo? Nikto nie je. Dôležité je, že viem milovať celým srdcom a som úprimná.

Moje najkrajšie rande. Mala som sedemnásť. Vek, keď nám dievčatám patrí celý svet. Na prahu dospelosti. Mladé, krásne, plné snov, zbožných prianí, keď ešte veríme na princov a zázraky. Zahľadel sa do mňa jeden mladý muž, ale ja som s ním nechcela ísť na rande. Bol starší o päť rokov, celkom sympatický... Napokon som mu dala šancu s úlohou a ako v tých rozprávkach dúfala, že sa mu nepodarí – musíme mať dokonalé rande s nízkotučnou zmrzlinou! Vtedy som ani nevedela, že taká naozaj existuje, myslela som si, že takú nájsť je nemožné! A ešte k tomu dve veľké polievkové lyžice, machový koberec pod holým nebom a pod korunami stromov. A čo sa stalo? Všetko mi splnil – do bodky. Zmrzlinu som napokon zjedla sama a celú hodinu, ako som ju jedla, sedel v mravenisku. Už keď mal toho dosť ,postavil sa a povedal, že končíme. On doštípaný, ja celkom najedená zo zmrzliny, on nahnevaný, ja spokojná. Povedal si, že to bolo prvé a posledné rande so mnou. Aj mi ho nakoniec bolo ľúto, ale ja som si to užila.

Moje najhoršie rande. Sedela som v kaviarni s veľmi krásnym mužom. Aký bol krásny, taký bol prázdny. Počúvala som iba o ňom. Ja, ja, ja a zase ja. Na stole mal položené kľúče od auta značky BMW, aby som ich náhodou neprehliadla. Sedela som tam a počúvala, ako všetko vie, aký je najlepší, kde všade bol, proste perfektný. Čím viac si o sebe myslel, že je mužom snov, mne sa chcelo utiecť. Sedela som s primitívnym úsmevom a pritakávala a snažila sa tváriť, že som uchvátená. Až nastal moment – teraz alebo nikdy. Odišiel na záchod a ja som si nevedela predstaviť cestu s ním domov. Na servítku som napísala „prepáč“, zaplatila si kávu a utiekla som. Možno sa na mňa dodnes hnevá, ale nie som zďaleka taká úžasná ako on. Bol to moment, keď sú slová zbytočné. Utiekla som z miesta činu. Ako zbabelec.

Môj najtrápnejší rozchod. Môj priateľ  zabudol dospieť. Vzťah, v ktorom som bola viac mamou ako partnerkou, ma unavoval. Nechápal to, keď som samu to snažila vysvetliť. Tak sme sa museli rozísť. Mala som ho rada a nechcela som mu ublížiť. Trvalo mi dlho, kým som si povedala, že stop. Opäť ma nahneval ako dieťa svoju mamu, tak som mu povedala, že musíme ísť od seba. Že prečo? Začala som mu to vysvetľovať, až som si uvedomila, že hovorím do prázdna. Tak som mu len povedala, že nech mi prepáči, že si nájde niekoho lepšieho. On s vážnou tvárou ma chytil za plece, zahľadel sami do očí a hovorí: „Nebojím sa o seba. Viem, že si nájdem niekoho lepšieho. Ale čo bude s tebou?“ Skoro som odpadla. Nič som nepovedala, to bolo za tú kávu v predošlom príbehu. Určite to tak bude. Takže aj takéto zážitky sprevádzajú náš život. V ten moment to nemusí byť ono, môže to byť hocijaké, ale potom sa to stáva skvelou historkou.