Červenovlásky a podobná ryšavá háveď

Ešte pred piatimi rokmi ryšavý odtieň vlasov príliš neletel. Na ulici ste stretli len málo žien, ktoré mali červený preliv – skôr sa dali stretnúť „pravé“ ryšavé ako tie prefarbené. A potom, z ničoho nič, prišli červené vlasy do módy. Ulice zaplnili červené hlavy rôznych odtieňov – od mahagónového, tizianového, jasnočerveného až po karmínový, od nakrátko ostrihaných až po dlhé vlnité, červená bola v kurze a zdá sa, že je doteraz.

Červená farba vlasov je výnimočná a púta na seba pozornosť – zrejme aj to je najčastejší motív žien, ktoré si dajú urobiť červený preliv. Z ustrašenej, priemernej brunetky sa za pol hodiny stane nápadná červenovláska, ktorú si každý ľahko zapamätá a bude ju pokladať za výnimočnú a atraktívnu. Červená farba signalizuje – pozor na mňa, som iná než všetky ostatné! Červený originálSkúsené oko však prelivom nikto neoklame, a to nemusíme hneď pozerať na korienky vlasov, aby sme zistili ich originálnu farbu. Červenovlasí ľudia vytvárajú úplne samostatnú kategóriu a odlišujú sa aj typom pokožky, farbou ochlpenia a dokonca aj stavbou tváre. Ide o celý komplex prejavov, ktoré nám prezrádzajú, že podstata červených vlasov je oveľa hlbšia, že súvisí s genetikou a nie s návštevou kaderníckeho salóna.

Červenovlasých ľudí sú v celej populácii len dve percentá. Sú však oblasti, kde je ich viac a sú aj také, kde nenájdete nijakých. Najviac ryšavcov sa rodí v Škótsku (13 %) a Írsku (10 %). V Afrike a Ázii ich nenájdete skoro vôbec, sú tam rovnako výnimoční ako albíni, ľudia bez pigmentu (biele vlasy, červené oči). Vyššie percento červenovlasých je aj v Škandinávii – starí Vikingovia boli označovaní za červených diablov, pretože mali dlhé červené vlasy a brady. Aj vďaka tomu naháňali všetkým strach. Ohnivé, temperamentné a naruživé? S červenou farbou vlasov je spojených niekoľko povier, ktoré hovoria o tom, že ide o temperamentných ľudí s „ohnivou“, ťažko zvládnuteľnou povahou. Ryšavé ženy sú medzi niektorými mužmi dokonca veľmi žiadané, pretože veria, že sú to vášnivé a neprekonateľné milenky, hotové posteľné umelkyne s veľkou túžbou po sexe. „Kdo neměl zrzavou, neví, co je to láska,“ hovorí sa vo filme Sedím na konári a je mi dobre (Juraj Jakubisko, 1989). Sú to povery, alebo je to pravda? Na túto tému sa zrejme ešte nijaký výskum neurobil. Iste však nie je náhoda, že veľa umelcov si z ryšavých žien urobilo svoje múzy – renesančný maliar Sandro Botticelli maľoval len svoju ryšavú milenku a Tizian tiež zbožňoval červenovlásky, aspoň podľa počtu jeho obrazov, na ktorých sa vyskytujú. Dokonca aj odtieň červenej je pomenovaný podľa neho.

Na internete som našiel zmienku o tom, že ryšavé ženy majú iný pach potu, ktorý na mužov pôsobí ako afrodiziakum. Možno je to pravda, možno nie, ale skôr ide o niečo iné. Muž s ryšavou ženou po boku vyzerá oveľa zaujímavejšie, pretože vyvoláva závisť svojich menej úspešných kolegov – ryšavé ženy sú považované za ťažko dosiahnuteľné a svojím spôsobom až nebezpečné, lebo dokážu mužom poblázniť hlavu, čiže muž s ryšavou partnerkou je vlastne hrdina! Nuž a legendy o náruživosti ryšavých žien opäť nahrávajú mužom. Ten, kto má ryšavú, je určite aj skvelý milovník, ináč by s ním nechodila či nevzala si ho za manžela. Áno, je to exemplárna ukážka mužskej márnivosti, lenže čo so ženami, ktoré si červené vlasy vyrábajú u kaderníčky? Čo chcú signalizovať? Že sú odlišné, originálne, temperamentné a ochotné hneď skočiť do postele? Kedysi sa červenovlasé ženy označovali za čarodejnice a upaľovali sa, dnes červený preliv urobí z puťky posteľnú tigricu. Škaredé káčatkáRyšavé ženy sú iné nielen výzorovo, ale aj povahovo. Kľúč je však niekde inde – v komplexe škaredého káčatka. Možno si myslíte, že ryšavé ženy sú na seba odmalička hrdé a že sú šťastné pre svoju odlišnosť. Skúste sa však vcítiť do kože dievčaťa, ktoré jediné z triedy (alebo aj školy) má úplne iné vlasy, tvár plnú pieh, nemôže sa opaľovať, pretože má citlivú pleť, má chlapčenskú kostnatú postavu a čo je najhoršie, oči má ako malé prasiatko. Ryšaví ľudia majú svetlé mihalnice, vďaka čomu ich oči pôsobia úplne ináč, akosi neúplne, nevýrazne. A keď príde puberta a mladej dáme v rozkroku narastie červenkastý chumáč, je to už naozaj na zbláznenie alebo samovraždu. Dievča v takomto veku nesmierne trpí a svoje ryšavé vlasy by si najradšej ostrihalo alebo na večné časy prefarbilo, pretože trpí len a len kvôli nim. Ona chce byť taká, aké sú jej spolužiačky a nie byť odlišná, ryšavá a pehavá! Utrápená dievčina sa cíti vyradená z kolektívu a nezriedka sa začne venovať činnostiam, ktoré jej pomáhajú dvíhať sebavedomie: športu (čím nezvyčajnejší šport, tým lepšie), umeniu (básničky, čítanie kníh, hudba) a podobne. Vyrovnať sa so svojou „inakosťou“, odlišnosťou, je veľmi náročné a bolestné – ale práve toto vyrovnávanie najsilnejšie formuje charakter a spôsobuje, že ryšavé ženy sú iné, zaujímavejšie, možno priebojnejšie alebo náročnejšie.

Nuž a potom príde puberta a škaredé káčatko zažije celý rad prekvapení: chlapčenská postava sa zaokrúhli, dlhé kostnaté nohy sa premenia na čosi obdivuhodné a napokon príde k slovu maskara. Mladá ryšavá slečna vtedy zažije pred zrkadlom zázrak – jej oči sú odrazu úžasné a fantastické! Už nie sú malé, ale výrazné, nezábudkovomodré! Je krásna! Áno, je krásna! A potom nastúpi výhoda odlišnosti: kým brunetiek a tmavovlások je plno, červené vlasy sú exotické a pútajú na seba pozornosť. Mladá slečna nemá núdzu o nápadníkov – ak, samozrejme, majú odvahu sa jej prihovoriť. Roky utrpenia a komplexov sú preč a zo škaredého káčatka je krásna labuť. Iná vec je, že takáto náhla premena dokáže s mladou dámou poriadne zakývať a vtedy dokáže potvrdiť všetky legendy o temperamente červenovlások, ich ohnivosti a mimoriadnom sexuálnom apetíte. Keď si ryšavá, tak ňou buď! Samozrejme, že nie všetky ryšavé ženy sú krásne, nie všetky pre svoju odlišnosť v puberte trpeli a nie všetky sú na svoje ryšavé vlasy pyšné. Červená farba vlasov nič neznamená, keď ich nositeľka nedokáže bojovať s komplexmi a využiť svoju odlišnosť na svoj prospech. Ryšaví ľudia sú genetické hračky prírody a dôkaz toho, že jedna naozaj malá neškodná zmena v chromozómoch dokáže človeku spôsobiť veľa trápenia, ale niekedy aj veľa radosti.

BRYCE DALLAS HOWARD (1981) Vzhľadom na svoj vek nehrala v mnohých filmoch, ale aspoň v dvoch sa uviedla nezabudnuteľne: v mysterióznom filme režiséra M. Night Shyamalana Osada (The Village, 2004) hrala slepé dievča, ktoré má priniesť pomoc zomierajúcemu milému, a vo filme Dáma vo vode (Lady in the Water, 2006) stvárnila rolu vodnej nymfy, ktorá vyskočí z bazéna rovno do bytu správcu nájomného domu. V snímke Manderlay (2005), ktorá je pokračovaním filmu Dogville (2003), nahradila ďalšiu rusovlásku Nicole Kidman, ktorá hrala v prvom diele. Bryce Dallas Howard má jasnočervené vlasy, štíhlu postavu a fyzicky predstavuje najčastejšiu odrodu červenovlások: široké lícne kosti, vysoké čelo, dlhé kostnaté nohy a výraz škaredého káčatka. Zdanie však klame: škaredé káčatko sa v priebehu sekundy dokáže premeniť na krásnu ženu (stačí použiť maskaru na mihalnice) alebo nebezpečného vampa.

NICOLE KIDMAN (1967) Je to typická rusovláska: vysoká, štíhla, s veľmi svetlou pokožkou a s červenkastým odtieňom vlasov, ktorý je už takmer blond. Pôsobí jemne, intelektuálne, nemá veľké prsia ani výraz sexuálneho dravca, no veľa mužov by ju chcelo mať – prinajmenšom ako ozdobu svojho paláca, jachty, zámku alebo aspoň ako spolusediacu vo svojom kabriolete. Nicole Kidman si z farby svojich vlasov nikdy neurobila biznis, je to veľká herečka, ktorá sa podriaďuje role a rada hrá postavy úplne odlišné od jej charakteru. Keď hrala vo filme Hodiny (The Hours, 2002) Virginu Woolf, veľa ľudí vychádzalo z kina zmätených a pýtalo sa: „Veď v tomto filme mala hrať Nicole Kidman a ako to, že tu nehrala?“ Samozrejme, že hrala, s prefarbenými vlasmi, zväčšeným nosom a zmeneným hlasom tak bravúrne, že ju takmer nebolo poznať.

RITA HAYWORTH (1918 – 1987)Dlhé červené vlasy s medeným nádychom, dokonalá postava a nádherná tvár z nej urobili sexuálnu bohyňu, pred ktorou padali muži na kolená. V 40. rokoch 20. storočia sa na jej filmy nechodilo kvôli deju, zápletke alebo napätiu. Chodilo sa na Ritu Hayworth a bolo úplne jedno, akú postavu hrá. V jej tvári nebolo nič dievčatkovské, nezrelé a nesmelé, nebola typom, ktorý volá po ochrane, ona bola tá, ktorá bola nebezpečná, bola pokušením a túžbou, prísľubom rozkoše. Farba jej vlasov ju vyjadrovala úplne presne – ohnivá, náruživá, výbušná a temperamentná. Bola päťkrát vydatá, no nikdy nie dlhšie ako päť rokov. Jej najznámejším manželom bol legendárny režisér Orson Welles (Občan Kane, Proces), ktorý ju obsadil do svojho filmu Dáma zo Šanghaja (The Lady from Shanghai, 1948). Urobil však zásadnú chybu – Rite ostrihal jej nádherné dlhé vlasy a navyše jej ich prefarbil na blond. Všetci muži Wellesa znenávideli, z filmu sa stal prepadák a ona sa s manželom hneď rozviedla.

AŇA GEISLEROVÁ (1976) Českú herečku Aňu Geislerovú určite netreba predstavovať. Aj napriek tomu, že nedokončila DAMU, stvárnila množstvo výrazných postáv a patrí k najznámejším a najobsadzovanejším českým herečkám. Svoje ryšavé vlasy si kvôli filmom nikdy neprefarbovala a je klasickým prototypom štíhlej rusovlásky s vysokým čelom a širokými lícnymi kosťami. Ako pätnásťročná si zahrala hlavnú postavu vo filme Requiem pro panenku (1991) a odvtedy už zbiera len úspechy (získala 4 Českých levov). Osudovú ženu si zahrala vo filme Jízda (1994), Želary (2003) a naposledy Kráska v nesnázích (2006).

MIA FARROW (1945) Jej svetloryšavé nakrátko ostrihané rovné vlasy zapôsobili v polovici 60. rokov ako výbuch bomby. Všetky prsnaté, dlhovlasé a kučeravé sexbomby z Hollywoodu sa mohli dať vypchať, pretože s Miou Farrow prišiel nový ideál krásy – svieži, dievčenský, výrazný vo svojej jemnosti a bezbrannosti. Mia zažiarila vo filme Rosemary má dieťatko od Romana Polanského (Rosemary’s baby, 1968), čo je zrejme jeden z najlepších hororov všetkých čias – mladomanželia sa presťahujú do nového bytu, mladomanželka otehotnie a odrazu má pocit, že niečo nie je v poriadku, že pod srdcom nenosí dieťa muža, ktorého miluje, ale potomka samotného Satana. Mia Farrow je známa aj svojimi manželstvami. Bola vydatá za Franka Sinatru (1966 – 1969), hudobného skladateľa André Prévina (1970 – 1975) a napokon žila s Woody Allenom, za ktorého sa síce nevydala, ale boli spolu až do roku 1992, keď si Allen začal s jej adoptívnou dcérou Soon Yi Previn. Mia hrá vo filmoch dodnes, naposledy v remaku slávneho hororu The Omen (2006).

MARKÉTA HRUBEŠOVÁ (1972) Jej tmavočervené vlasy a výrazné prsia ju už ako sedemnásťročnú nezabudnuteľne uviedli vo filme Juraja Jakubiska Sedím na konári a je mi dobre (1989), v ktorom hrala väčšinou nahá. Je to typ ryšavej sexbomby, ktorá nehrá hlavné úlohy, ale len čo sa vo filme zjaví, väčšine mužov a žien sa zrýchli tep – mužom od žiadostivosti a vzrušenia, ženám od žiarlivosti. Nafotila množstvo umeleckých fotografií a momentálne sa venuje materským povinnostiam.

LAUREN BACALL (1924) Táto žijúca legenda hrala v mnohých filmoch, pobláznila hlavu mnohým mužom, ale jej meno je spojené najmä s hercom Humphrey Bogartom (1899 – 1957). Vydala sa zaňho ako 20-ročná (Bogart mal 45) roku 1945 a ich manželstvo napodiv vydržalo až do jeho smrti, keď Bogart zomrel na rakovinu. Spolu mali dve deti a spoločne hrali v štyroch filmoch. Obaja hovorili nízko položenými prefajčenými hlasmi, takže boli predurčení na úlohy detektívov, gangstrov, gangsterských mileniek alebo nevydarených dcér. Po Bogartovej smrti mal o Lauren záujem aj Frank Sinatra. Ponúkol jej manželstvo, lenže Lauren ho odmietla – aj napriek tomu, že boli blízkymi priateľmi, nemala záujem o záletníka, ktorý behal za všetkými sukňami. Bacallová aj napriek vysokému veku hrá vo filmoch dodnes, naposledy ste ju mohli vidieť v snímke Manderlay (2005) dánskeho režiséra Larsa von Triera.

TATIANA PAUHOFOVÁ (1983) Ryšavá a naozaj veľmi talentovaná je slovenská herečka Tatiana Pauhofová. Už ako devätnásťročná si zahrala hlavnú postavu vo filme Kruté radosti (2002), o rok neskôr hrala princeznú Aničku v českom filme Čert ví proč (2003) a momentálne sa pripravuje premiéra filmu Muzika (réžia Juraj Nvota), v ktorom stvárňuje mladomanželku Marfu. Pozoruhodné je, že úspech a sláva jej neudreli do hlavy. Poctivo hrá v divadle, o jej súkromnom živote sa nevie nič, neposkytuje rozhovory pre bulvár a úlohy si vyberá podľa ich umeleckej hodnoty.