A chcem, a chcem a chcem!

„Detský vzdor je prirodzený prejav sebauvedomenia a individuality. Nie je tu preto, aby potrápil rodiča. Je upozornením, že je tu osobnosť, ktorá chce niečo svojské dosiahnuť a vie za to ‚bojovať‘. Keď nie inak, tak násilne,“ vysvetľuje psychologička Mgr. Dagmar Kleinová.

Dieťa obyčajne najviac vzdoruje, ak niečo nemôže dostať alebo ho práve teraz čosi zaujalo a ono má ísť robiť niečo iné. Odborníci spočítali, že najmenej polovicu záchvatov detskej zlosti vyprovokujeme tým, ako sa stále ponáhľame a nemáme čas dieťaťu sa venovať. S tým však ono neráta. Veď doteraz len zaplakalo a hneď sme pribehli. O dušu sme prebaľovali, kŕmili a tíšili. Lenže má dva roky a nám sa zdá, že už je dosť veľké a rozumné, aby vydržalo a počkalo. A tak sa teda malý človiečik musí začať učiť vyrovnávať s frustráciou, ktorú mu spôsobuje čakanie alebo odmietanie jeho žiadostí. A popri tom sa úplnou náhodou naučí zlostiť sa. Aj jeho samého to však najskôr prekvapí. Lomcuje ním hnev a prestáva sa ovládať. „Čo má toto znamenať?“ zľakne sa a spustí srdcervúci plač, lebo potrebuje, aby ho rodičia, ako vždy, utíšili. No deti sú stvorenia veľmi múdre, a tak im táto jedna jediná skúsenosť stačí, aby zistili ako to chodí: „Ja sa hodím na zem, rozkričím sa a už nemusím čakať. Mama je tu hneď, ponúka cumeľ, fľašku, hračku – stačí si len vybrať.“ Skrátka, dieťa sa naučí „ako na veľkých“.

Nerastie pre kriminál

„Kubo sa nehádže o zem, Kubo (2,5) jačí,“ hovorí Hanka. „Piští od jedu ako alarm na našom aute,“ snaží sa napriek všetkému o nadhľad mladá mamička. „Moja mama sa ho síce snažila ospravedlniť vysvetlením, že skúša nové zvuky, to ma však nijako neupokojilo. Je to ešte stále normálne?“

Detskí psychológovia tvrdia, že áno. Takmer každé dieťa medzi druhým a štvrtým rokom preverí rodičovskú trpezlivosť výbuchmi zlosti. Aspoň raz sa hodí o zem a rozkričí tak, že to počuť aj v paneláku oproti. Takéto záchvaty zlosti však väčšinou nie sú nebezpečné a v 99 % prípadov ani nenaznačujú nijakú vážnu poruchu. Môžete si teda vydýchnuť – váš potomok nerastie pre kriminál. Nie je vinný a vinní nie ste ani vy – výbuch zlosti nie je vaša chyba.

„Chybou by bolo naopak vyhovieť dieťaťu v každej situácii aj v tom najnemožnejšom nároku, len aby ste nevyvolali detský vzdor,“ upozorňuje odborníčka. „Svojou nerozhodnosťou oberá neistý rodič dieťa o dôveru v dospelých, a tak oslabuje detskú odolnosť proti stresu a znižuje jeho sebavedomie.“ S prísnosťou a potrebou „vychovávať“ to však tiež netreba preháňať. Príkazy, kritika, neuznanie a náročnosť – za tým všetkým sa v podstate skrýva nezáujem o dieťa a trápna namyslenosť rodiča na vlastnú neomylnosť. Vzdorovité dieťa si potom len dovoľuje od „neprispôsobivého“ rodiča vymáhať, čo nedostáva dobrovoľne a z lásky.

Zlostím ťa, pretože ťa milujem

Rovnako ako je dôležité rešpektovať každý plač novorodenca, je nevyhnutné zaviesť pravidlá pre dieťa, ktoré rastie. Plač s pribúdajúcimi rôčkami totiž už nie je spôsob, ako sa hlásiť o slovo a dosiahnuť svoje. Z vášho slovníka by malo vypadnúť „ťuťuli muťuli“ – malo by ho nahradiť výchovné „nie“.

„Nedávno som rozmýšľala, ako často niečo zakazujem. A prekvapilo ma, že zakazujem častejšie ako niečo dovoľujem. Väčšinou nasleduje zlostné hádzanie sa o zem. No, majú to tie naše deti ťažké...“ uvažuje Slávka (25), mama trojročných dvojičiek. Ale zároveň sa pýta, ako inak teda vychovávať, ak nie slovom „nie“, ktoré spustí nechcený vzdor?

„Dohoda s dieťaťom je veľmi dobrá prevencia vzbúr. Takáto spolupráca sa začína už od prvých dní života dieťaťa a trvá celý život. Keď rodič dá dieťaťu všetko, čo potrebuje, dieťa si to podvedome zapamätá. Akosi prirodzene vie, že rodič ho má rád, aj keď mu niečo odoprie. Dokonca možno povedať, že dieťa sa väčšinou hnevá a hádže o zem u toho z rodičov, ktorý mu je najmilší a s ktorým je najviac. Ale na svoju zlosť si dlho nepamätá. Už po pár minútach je „dobrý“ a pokojne sa príde pritúliť,“ hovorí Mgr. Kleinová. Hovoríte si, že nejaké to zlostenie a hádzanie sa o zem sa občas vydržať dá, veď najneskôr po štvrtých narodeninách z toho vyrastie? Nechceme vám brať ilúzie, ale všetko sa zopakuje najmenej ešte raz – v puberte! Ako totiž upozorňuje psychologička, kým batoľa sa potrebuje vymedziť voči rodičom, dospievajúci voči celému svetu. „Zase však platí, že ak sa dieťa naučilo, že rodičom môže dôverovať a o každom nápade sa dá s nimi diskutovať, bude reagovať inak, ako keď sa s rodičmi zhovárať nedá.“

S „teroristami“ sa nevyjednáva

Takže podčiarknuté a spočítané: Mezi 2. a 5. rokom života je povrchová oblasť mozgu už rozvinutá a dieťa nielen hovorí, ale aj rozumie ostatným, teda aj rodičovským prednáškam plným dobrých rád. Hĺbková oblasť mozgu, ktorá umožňuje kontrolovať nálady, je však ešte nezrelá, takže sa dieťa zlostí aj pri najmenšej mrzutosti. Aby mu to nezostalo dlhšie ako treba, musí zasiahnuť dospelý. Ako?

PO PRVÉ: Už žiadne výkupné!

Možno ste v minulosti pre pokoj v rodine podľahli vydieraniu a váš syn či dcéra si tú hračku, čokoládu či jazdu na kolotoči nakoniec „vyzúrili“. Už to nerobte. S teroristami sa nevyjednáva – ani keď sú to vaše milované, rozkošné deťúrence.

PO DRUHÉ:Robte čokoľvek, čo môže zlosť zastaviť.

Skúste dieťa upokojiť. (Nezabudnite však, že upokojiť neznamená jednu-dve mu „struhnúť“.) Nie je to tak dávno, čo ste na jeho plač reagovali zdvihnutím na ruky a objatím. To vlastne potrebuje aj teraz. Ak nemáte úspech, zvoľte plán B – ignorujte ho. (Dieťa hrá ,,divadlo“ vždy len dovtedy, kým vie, že má pre koho.) Uprostred nákupného centra to síce nie je jednoduché, ale ak sa zamestnáte tým, že okolostojacim „zdvíhačom obočí a krútičom hláv“ budete s pokojom Angličana vysvetľovať, že vaše dieťa je jednoducho unavené, tých niekoľko minút jeho výbuchu zlosti vám predsa len ujde rýchlejšie.

PO TRETIE: Nenechajte to len tak „plávať“.

Búrka je už síce zažehnaná a vaše dieťa už zabudlo nielen na to, čo chcelo, ale aj na to, ako pre to vyvádzalo, vy však nezabúdajte. Z mosta do prosta najmä predškolákovi vysvetlite, že tadiaľ cesta nevedie. Odporúčame aj naznačiť základy fyziky pre škôlkarov, teda, že každá akcia vyvoláva reakciu. Napríklad vypnutú televíziu alebo na čas odloženú hračku. Deti si veľmi rýchle spočítajú, či im to aj nabudúce bude stáť za to.