Čo zanechá na duši nespracovaná trauma z opustenia? Táto žena to okúsila na vlastnej koži…

Michaela chcela založiť s manželom rodinu, no on sa vyhováral a odkladal túto záležitosť na neskôr. „Vtedy mi nenapadlo, že môže mať panický strach pre nespracované traumy z detstva. Bol nechcené dieťa, putoval k pestúnom, kým ho neadoptovali. Dnes, keď som napísala knihu Dieťa z neba na podporu sebavedomia adoptovaných detí, už viem, že také niečo je zásah do osobnosti človeka, ale vtedy som to netušila,“ spomína.

Po roku ho prehovorila a začali sa pokúšať o dieťa. „Dodnes si pamätám ten zmätok v duši, keď som v ruke držala tehotenský test. Dve čiarky, som tehotná!“ Ale manžel len trpiteľsky znášal jej tehotenstvo. „Mala som pocit, že pod srdcom nosím len moje, nie naše dieťa.“ V treťom mesiaci však Michaela dostala hrozné kŕče a bábätko potratila. Nevedela sa utíšiť, pretože vôbec nepočítala s takou alternatívou. Nikto jej predtým nepovedal, že takto sa končí 30 percent tehotenstiev. Manželovi so stiahnutým hrdlom povedala, čo sa stalo. „Tak veľmi som potrebovala, aby ma objal a uistil, že to spolu zvládneme. Bol zaskočený, nevedel, čo povedať, a chvíľu tam stál ako obarený. Vynorili sa mu strachy, o ktorých som ani netušila. Nikdy sme sa totiž nerozprávali o tom, aké to preňho bolo, že bol adoptovaný, čo to v ňom spôsobilo. Myslím si, že ani sám nerozumel tomu, že si nesie traumu z raného detstva.“

V ten smutný večer sa potreboval vyrovnať so stratou nenarodeného bábätka svojím spôsobom. Vraj si potreboval urovnať myšlienky, a teda stráviť večer sám pri pive v bare. Hoci ona ho prosila, aby neodchádzal, lebo ho potrebuje, odišiel. „Preplakala som celý večer. Cítila som sa veľmi sama a bez podpory.“ Ich predstavy o živote a rodine boli natoľko rozdielne, že nevedeli nájsť kompromis. „Ani tisíc vysvetlení, o čo mi ide, nepomáhalo. Veľakrát som si pripadala, že hoci sedí vedľa mňa, som tam sama.“ Hádky sa stupňovali a jeho výbuchy hnevu, ponižovanie a hlúpe komentáre na jej adresu postupne zabíjali lásku, ktorú k nemu cítila. Rozvod sa začal spomínať ako jediné riešenie ich situácie. „Nechcel o mňa prísť, napriek všetkému ma mal rád. Navrhol, aby sme chodili do manželskej poradne.“

Psychologička každému z nich určila päť vecí, čo môžu pre vzťah urobiť. Kým Michaela jej na každú položku súhlasne prikyvovala, u jej muža to bolo inak. „Akoby ste človeku bez paží povedali, že sa patrí podať ruku pri stretnutí. On to chápe, ale ruky nemá, tak to nemôže vykonať. Až po rokoch som pochopila, že to, čo som očakávala, čo bol pre mňa prejav normálnej emocionálnej inteligencie, nemal môj manžel ako a čím urobiť. Bohužiaľ, psychologička nešla do hĺbky a nezisťovala dôvody, pre ktoré jej rady nebol schopný aplikovať. Nikdy nepadla reč na traumy z detstva, ktoré by mohli brániť zdravému vzťahu,“ vysvetľuje dnes Michaela a dodáva, že to bolo extrémne stresujúce obdobie.

Iné východisko ako rozvod manželia nevedeli nájsť. „Myslela som si, že mne sa to nikdy nemôže stať.“ Odklepnutie kladivkom ukončilo desať rokov ich spoločného života. Michaela so smútkom vraví, že sa to možno nemuselo stať, keby jeho adoptívnych rodičov sprevádzali odborníci z oblasti traumy a adopcie a on by bol v detstve dostal viac emocionálnej podpory.

Michaela prezradila, že jej bývalého manžela počali nedopatrením stredoškoláci v čase, keď byť slobodnou matkou bola veľká hanba.

„Tehotné dievča pravdepodobne prežívalo veľký stres a existenciu rastúceho bábätka odmietalo. Ak aj uvažovalo o tom, že si dieťa nechá, rodina ho presvedčila, že by si zruinovalo život. Nakoniec dievča dalo dieťa na adopciu. V zmysle výskumu Nancy Verrierovej bábätko prežívalo už pred narodením pocit odmietnutia,“ vraví Michaela o začiatkoch života svojho bývalého manžela.

Po pôrode bolo bábo niekoľko týždňov v nemocnici viac-menej bez ľudského kontaktu, ak nepočítame stravu a hygienu. Práve v čase, keď je nadväzovanie puta s matkou (bonding) najdôležitejšia psychologická potreba novorodenca, láskavá náruč sa mu vôbec nedostala. Ležalo tam asi dlho bez povšimnutia, lebo sa mu na jednej strane mäkkej detskej lebky vytvorila „sploštenina“, ktorú má dodnes. „Namiesto lásky a bezpečia novorodeniatko prežívalo strach a samotu.“

O pár týždňov ho presunuli k pestúnom a o sedem mesiacov, keď si na nich trochu zvykol a naviazal sa, ho presťahovali k jeho adoptívnym rodičom. Podľa Michaely to znamená, že bol znovu opustený a presunutý k cudzím ľuďom. „Hoci pre adoptívnych rodičov bol tento deň šťastnou udalosťou, pre vystrašené bábo je taká zmena ďalšia traumatická udalosť. Noví rodičia sa z bábätka, samozrejme, tešili, ľúbili ho a starali sa najlepšie, ako vedeli.“ Zároveň vysvetľuje, že jeho nová rodina pochádzala z veľmi konzervatívneho prostredia. „Dodržiavanie pravidiel bolo oveľa dôležitejšie než pestovanie vzťahu. Princípy vzťahového rodičovstva ešte neboli známe, a tak nejaké veľké mojkanie s dieťaťom a vciťovanie sa do jeho emocionálnych potrieb nepripadalo do úvahy. Vtedy nebolo v móde zaujímať sa o psychológiu a neexistovali ani občianske združenia, ako je napríklad Návrat, ktoré by sprevádzali adoptívnych rodičov a ich deti na tejto neľahkej ceste.“ Hoci z neho vychovali slušného človeka, nikdy si ho nezískali tak, žeby cítil veľké puto k svojej adoptívnej rodine.

„Keďže jeho emocionálne potreby neboli v detstve naplnené, ani sám sa nenaučil, ako a kedy poskytovať emocionálnu podporu. Prišlo mu tiež zaťažko komunikovať o svojich emocionálnych potrebách. Ako vraví Michaela, bola to preňho Pandorina skrinka, ktorú radšej nikdy neotváral. Namiesto komunikácie preto používal výbuchy hnevu a zhadzovanie, len aby sa zbavil mojich ,útokov‘ na jeho citlivé miesto – teda otázky na tému rodiny a detí. Počas nášho vzťahu sa najviac bál toho, že ho niekedy opustím. Zároveň však pre svoju traumu reagoval práve takým spôsobom, ktorý postupne zabíjal našu lásku. Keď si to takto zhrnieme, už ma vôbec neprekvapuje, prečo sme nedokázali náš vzťah udržať a žiť normálny rodinný život.“ Odvtedy prešlo 10 rokov, ona mu dávno odpustila a vzájomne sa zmierili, i keď sa ich cesty rozišli.

Ako vysvetľuje výskumníčka a psychologička Nancy Verrier vo svojej knihe Prvotné zranenie, vytváranie väzieb sa nezačína narodením, ale je súborom fyziologických a psychologických udalostí, ktoré sa začínajú už v maternici a pokračujú počas obdobia postnatálneho bondingu. Keď je tento prirodzený vývoj prerušený oddelením od biologickej matky, výsledná skúsenosť opustenia a straty sa zapíše do podvedomia. Spomienky na túto traumu sú uložené v nevedomej časti mozgu ako implicitné spomienky. Tie nie sú v mozgu zakódované ako pamäť, ale ako zmyslové a emocionálne fragmenty – obrazy, zvuky a fyzické vnemy. Aktivácia schopností „prežitia“ v náročnej situácii je často spúšťačom týchto implicitných spomienok. Keď sa spustia spomienky na traumu, mozog často reaguje bojom, útekom, zamrznutím alebo prehnaným uspokojovaním druhých. Adoptovaní dospelí môžu mať preto problémy s intimitou a cítiť sa málo sebavedomí. Stratu môžu prežívať úplne iným spôsobom ako ostatní ľudia. Hnev môžu cítiť a prejavovať spôsobmi, ktoré sa zdajú prehnané alebo neopodstatnené. Boja sa opustenia. Obávajú sa, že sú vo svojej podstate chybní, a preto sú nahraditeľní. Pomocou špecializovanej terapie sa však dajú tieto problémy prekonať.

Fotky k článku nájdete v našej galérii