Michaela chcela založiť s manželom rodinu, no on sa vyhováral a odkladal túto záležitosť na neskôr. „Vtedy mi nenapadlo, že môže mať panický strach pre nespracované traumy z detstva. Bol nechcené dieťa, putoval k pestúnom, kým ho neadoptovali. Dnes, keď som napísala knihu Dieťa z neba na podporu sebavedomia adoptovaných detí, už viem, že také niečo je zásah do osobnosti človeka, ale vtedy som to netušila,“ spomína.
Vynorili sa mu strachy
Po roku ho prehovorila a začali sa pokúšať o dieťa. „Dodnes si pamätám ten zmätok v duši, keď som v ruke držala tehotenský test. Dve čiarky, som tehotná!“ Ale manžel len trpiteľsky znášal jej tehotenstvo. „Mala som pocit, že pod srdcom nosím len moje, nie naše dieťa.“ V treťom mesiaci však Michaela dostala hrozné kŕče a bábätko potratila. Nevedela sa utíšiť, pretože vôbec nepočítala s takou alternatívou. Nikto jej predtým nepovedal, že takto sa končí 30 percent tehotenstiev. Manželovi so stiahnutým hrdlom povedala, čo sa stalo. „Tak veľmi som potrebovala, aby ma objal a uistil, že to spolu zvládneme. Bol zaskočený, nevedel, čo povedať, a chvíľu tam stál ako obarený. Vynorili sa mu strachy, o ktorých som ani netušila. Nikdy sme sa totiž nerozprávali o tom, aké to preňho bolo, že bol adoptovaný, čo to v ňom spôsobilo. Myslím si, že ani sám nerozumel tomu, že si nesie traumu z raného detstva.“
Nechal ju samu
V ten smutný večer sa potreboval vyrovnať so stratou nenarodeného bábätka svojím spôsobom. Vraj si potreboval urovnať myšlienky, a teda stráviť večer sám pri pive v bare. Hoci ona ho prosila, aby neodchádzal, lebo ho potrebuje, odišiel. „Preplakala som celý večer. Cítila som sa veľmi sama a bez podpory.“ Ich predstavy o živote a rodine boli natoľko rozdielne, že nevedeli nájsť kompromis. „Ani tisíc vysvetlení, o čo mi ide, nepomáhalo. Veľakrát som si pripadala, že hoci sedí vedľa mňa, som tam sama.“ Hádky sa stupňovali a jeho výbuchy hnevu, ponižovanie a hlúpe komentáre na jej adresu postupne zabíjali lásku, ktorú k nemu cítila. Rozvod sa začal spomínať ako jediné riešenie ich situácie. „Nechcel o mňa prísť, napriek všetkému ma mal rád. Navrhol, aby sme chodili do manželskej poradne.“
Terapia nepomáhala
Psychologička každému z nich určila päť vecí, čo môžu pre vzťah urobiť. Kým Michaela jej na každú položku súhlasne prikyvovala, u jej muža to bolo inak. „Akoby ste človeku bez paží povedali, že sa patrí podať ruku pri stretnutí. On to chápe, ale ruky nemá, tak to nemôže vykonať. Až po rokoch som pochopila, že to, čo som očakávala, čo bol pre mňa prejav normálnej emocionálnej inteligencie, nemal môj manžel ako a čím urobiť. Bohužiaľ, psychologička nešla do hĺbky a nezisťovala dôvody, pre ktoré jej rady nebol schopný aplikovať. Nikdy nepadla reč na traumy z detstva, ktoré by mohli brániť zdravému vzťahu,“ vysvetľuje dnes Michaela a dodáva, že to bolo extrémne stresujúce obdobie.
Došlo k najhoršiemu
Iné východisko ako rozvod manželia nevedeli nájsť. „Myslela som si, že mne sa to nikdy nemôže stať.“ Odklepnutie kladivkom ukončilo desať rokov ich spoločného života. Michaela so smútkom vraví, že sa to možno nemuselo stať, keby jeho adoptívnych rodičov sprevádzali odborníci z oblasti traumy a adopcie a on by bol v detstve dostal viac emocionálnej podpory.
