Aký úvod do života malo dieťa, z ktorého neskôr vyrástol jej manžel?
Michaela prezradila, že jej bývalého manžela počali nedopatrením stredoškoláci v čase, keď byť slobodnou matkou bola veľká hanba.
Odmietnutie už pred narodením
„Tehotné dievča pravdepodobne prežívalo veľký stres a existenciu rastúceho bábätka odmietalo. Ak aj uvažovalo o tom, že si dieťa nechá, rodina ho presvedčila, že by si zruinovalo život. Nakoniec dievča dalo dieťa na adopciu. V zmysle výskumu Nancy Verrierovej bábätko prežívalo už pred narodením pocit odmietnutia,“ vraví Michaela o začiatkoch života svojho bývalého manžela.
Bez ľudského kontaktu
Po pôrode bolo bábo niekoľko týždňov v nemocnici viac-menej bez ľudského kontaktu, ak nepočítame stravu a hygienu. Práve v čase, keď je nadväzovanie puta s matkou (bonding) najdôležitejšia psychologická potreba novorodenca, láskavá náruč sa mu vôbec nedostala. Ležalo tam asi dlho bez povšimnutia, lebo sa mu na jednej strane mäkkej detskej lebky vytvorila „sploštenina“, ktorú má dodnes. „Namiesto lásky a bezpečia novorodeniatko prežívalo strach a samotu.“
Zmena je pre dieťa stres
O pár týždňov ho presunuli k pestúnom a o sedem mesiacov, keď si na nich trochu zvykol a naviazal sa, ho presťahovali k jeho adoptívnym rodičom. Podľa Michaely to znamená, že bol znovu opustený a presunutý k cudzím ľuďom. „Hoci pre adoptívnych rodičov bol tento deň šťastnou udalosťou, pre vystrašené bábo je taká zmena ďalšia traumatická udalosť. Noví rodičia sa z bábätka, samozrejme, tešili, ľúbili ho a starali sa najlepšie, ako vedeli.“ Zároveň vysvetľuje, že jeho nová rodina pochádzala z veľmi konzervatívneho prostredia. „Dodržiavanie pravidiel bolo oveľa dôležitejšie než pestovanie vzťahu. Princípy vzťahového rodičovstva ešte neboli známe, a tak nejaké veľké mojkanie s dieťaťom a vciťovanie sa do jeho emocionálnych potrieb nepripadalo do úvahy. Vtedy nebolo v móde zaujímať sa o psychológiu a neexistovali ani občianske združenia, ako je napríklad Návrat, ktoré by sprevádzali adoptívnych rodičov a ich deti na tejto neľahkej ceste.“ Hoci z neho vychovali slušného človeka, nikdy si ho nezískali tak, žeby cítil veľké puto k svojej adoptívnej rodine.
Emócie – zakázané územie
„Keďže jeho emocionálne potreby neboli v detstve naplnené, ani sám sa nenaučil, ako a kedy poskytovať emocionálnu podporu. Prišlo mu tiež zaťažko komunikovať o svojich emocionálnych potrebách. Ako vraví Michaela, bola to preňho Pandorina skrinka, ktorú radšej nikdy neotváral. Namiesto komunikácie preto používal výbuchy hnevu a zhadzovanie, len aby sa zbavil mojich ,útokov‘ na jeho citlivé miesto – teda otázky na tému rodiny a detí. Počas nášho vzťahu sa najviac bál toho, že ho niekedy opustím. Zároveň však pre svoju traumu reagoval práve takým spôsobom, ktorý postupne zabíjal našu lásku. Keď si to takto zhrnieme, už ma vôbec neprekvapuje, prečo sme nedokázali náš vzťah udržať a žiť normálny rodinný život.“ Odvtedy prešlo 10 rokov, ona mu dávno odpustila a vzájomne sa zmierili, i keď sa ich cesty rozišli.
Výskumné teórie
Ako vysvetľuje výskumníčka a psychologička Nancy Verrier vo svojej knihe Prvotné zranenie, vytváranie väzieb sa nezačína narodením, ale je súborom fyziologických a psychologických udalostí, ktoré sa začínajú už v maternici a pokračujú počas obdobia postnatálneho bondingu. Keď je tento prirodzený vývoj prerušený oddelením od biologickej matky, výsledná skúsenosť opustenia a straty sa zapíše do podvedomia. Spomienky na túto traumu sú uložené v nevedomej časti mozgu ako implicitné spomienky. Tie nie sú v mozgu zakódované ako pamäť, ale ako zmyslové a emocionálne fragmenty – obrazy, zvuky a fyzické vnemy. Aktivácia schopností „prežitia“ v náročnej situácii je často spúšťačom týchto implicitných spomienok. Keď sa spustia spomienky na traumu, mozog často reaguje bojom, útekom, zamrznutím alebo prehnaným uspokojovaním druhých. Adoptovaní dospelí môžu mať preto problémy s intimitou a cítiť sa málo sebavedomí. Stratu môžu prežívať úplne iným spôsobom ako ostatní ľudia. Hnev môžu cítiť a prejavovať spôsobmi, ktoré sa zdajú prehnané alebo neopodstatnené. Boja sa opustenia. Obávajú sa, že sú vo svojej podstate chybní, a preto sú nahraditeľní. Pomocou špecializovanej terapie sa však dajú tieto problémy prekonať.
Fotky k článku nájdete v našej galérii
