Dokonalé manželstvo podľa Francúzok: Takto to robia najzmyselnejšie ženy sveta

Jedna z najcennejších vecí, ktoré som sa v dvadsiatke naučila, pochádza od editorky francúzskeho Vogue. Pozrela sa na mňa, neučesaná, bez mejkapu a povedala: „Vždy nos červený rúž. Nikto nepríde na to, že máš opicu.“ Zvyšných desať rokov som so sebou nosila červený rúž. Poslúžil dobre. Keď som sa pustila do ročnej misie zozbierať rady od žien z celého sveta na tému ako byť šťastne vydaté, Francúzky boli na vrchole môjho zoznamu.

Ak sa nabudúce ocitnete v Paríži, všimnite si ako sa ne dívajú manželia. Dokonca aj po rokoch manželstva, deťoch, stratách práce a starnutí, flirtovaní s ostatnými ľuďmi, úspechoch a zlyhaniach, manželia stále pozerajú na svoje ženy s intenzívnou zmesou vášne a zvedavosti. Stretla som sa s desiatkami Francúzok, aby som zistila to tajomstvo.

Ich najčastejšia rada? Správaj sa ako manželova milenka. Prvýkrát to znelo trochu nepríjemne. „Nerozumiem,“ hovorila som znova a znova ako malé dieťa. „Je to o sebadôvere,“ povedala mi jedna z nich. „Čím viac miluješ samu seba, tým viac ťa bude milovať aj manžel. Musí vedieť, že sa cítiš dobre vo svojej vlastnej koži. Potom sa tak bude cítiť aj on. Žiadne sťažnosti typu – vyzerám v tých šatách tučne, mám vyrážky, vyzerám staro! Uverí tomu, čo mu sama povieš. Povedz mu, že sa cítiš krásna a sexi a bude si to myslieť tiež.“

„Čo ďalej?“ Spýtala som sa ich. „Zatváraj dvere na toalete. Snaž sa zachovať vo vzťahu tajomnosť. Buď zaujímavá. Rozprávaj o pútavých veciach. Nikdy nebuď nudná. Keď ste na večeri, odlož mobil a nerozprávaj o domácnosti, práci alebo bielizni. Hovoril by o tom muž so svojou milenkou?“ „Tráv čas nahá alebo v krásnej spodnej bielizni, no nedovoľ mu vidieť ťa v teplákoch,“ znela rada ďalšej ženy. Nemyslím si, že by tieto ženy pochopili, koľko peňazí som investovala do oblečenia na jogu.

Keď som sa vrátila domov, pokúsila som sa premietnuť ich rady do praxe. Vyzeralo to, že budem mať veľa práce. Napriek tomu som sa snažila udržať v mysli ich zoznam. Počas jednej romantickej večere s manželom som sa chcela posťažovať, že som tučná. Prečo by som nemohla namiesto toho povedať, že to bolo vynikajúce a bodka? „Mali by sme takto večerať každý večer,“ povedala som namiesto toho. „Bolo to vynikajúce. Mali by sme,“ odpovedal manžel a naklonil sa, aby ma pobozkal na pery. Bola to drobnosť, malá zmena, ale ten rozdiel som pocítila ihneď.

Mohla som sa sťažovať, no miesto toho som vyjadrila radosť. Chcela som spomenúť správu, ktorú som dostala od kolegu. Celú večeru som mala telefón mimo stola. Načo sa sťažovať? Mali sme taký krásny večer. Pokračovalo to tak, aj keď sme dorazili domov. Snažila som sa spočítať, koľkokrát denne som sa mužovi sťažovala, a skončila som pri čísle 25. Prinútilo ma to premýšľať o tom, ako často na manželov zosypávame svoju ťažobu a neistoty. Niekedy sa k nim správame horšie ako k nepriateľom či otravným kolegom. Snažila som sa nezabúdať na to, pozastaviť sa a premýšľať skôr, ako budem hovoriť. Vždy, keď som sa chcela sťažovať, nahradila som to otázkou o jeho dni. Vlastne ani neviem, či to urobilo môjho manžela šťastnejším. Rozdiel spočíval v tom, že mňa áno! Odstránením tohto zvyku zo mňa opadla veľká ťažoba.

Aj keď som sa nedonútila vyhodiť ani jeden pár nohavíc na doma, vyskúšala som ďalšiu radu Francúzok – byť nahá. Pred príchodom manžela z práce som pobehovala po byte úplne nahá. Do osudného večera som to nikdy neurobila. Necítila som sa oslobodzujúco alebo sexi, práve naopak, skôr čudne a odhalene. Pustila som hudbu, ale keď som sa roztancovala, náš veľký pes bol taký nadšený, že sa chcel pridať a poškriabal mi stehno. Tak ma našiel manžel, poškriabanú a zraniteľnú, celú nahú a kričiac na nášho psa. Rozosmial sa a odišiel pre peroxid vodíka, aby mi ošetril škrabance.

Ak som zmenila jednu vec, bol prípad s toaletou. Vôbec som si dovtedy neuvedomila, ako často hovorím s manželom, kým som v kúpeľni. Veľakrát som sa prichytila, že otváram dvere, aby som mu zakričala niečo, čo som prečítala v novinách. Prešla som k novej taktike. Svojmu manželovi som začala z kúpeľne písať správy. „Videl si ten článok? Myslím, že nám došiel kondicionér.“ Na konci týždňa som sa ho spýtala, či si myslí, že je život lepší so zatvorenými dverami na kúpeľni, mobilom preč zo stola, komplimentmi a bez sťažovania sa. „Úprimne?“ spýtal sa. Prikývla som a pokrčil ramenami. „Nevšimol som si to.“